Biele, i tak akosi fádne, zdolávaš steny
kvapky farieb umierania sťa fregaty
predbiehajú sa, ktorá skončí prvá v tieni
v tieni tela, čo sa k farbám nikdy nevráti
Ryhy v tele nevinnom a kedysi tak krásnom
sťa vodopády kvitnúceho vlčieho maku
samé so sebou smútia v srdci nad snom
a hľadajú v prázdnej sieni oporu - však akú?
Vietor nevanie, len spomaľujúci dych
ohrieva krvavé šmuhy, sú sťa maľby
dnes už dávno mŕtvych nádher tých
čo kedysi nemreli, čo za nich len dal by
Je studená, ja viem, je tak strašne studená
kovová barikáda medzi tebou, slobodou
bez krvi usínaš v spánku, bez nehy, bez mena
pohľad mŕtvy, oči plávajú - akoby pod vodou
-R, 22. novembra 2023
YOU ARE READING
Tethys
PoetryTo vzdialené miesto v mojej mysli zdá sa mi čoraz menšie, večerom akosi kolíše a chradne. V spánku však rozkvitne a zmocňuje sa ma pocit, že spať naveky je výsadou šťastných. Miesto tohto krásneho údelu však, zatiaľ, kreslím krivé verše.
