Frey √

13

Otáčanie nebolo treba. Dívala som sa naňho cez odraz zrkadla. Stál za mojim chrbtom, pomaly dýchal a díval sa mi rovno do očí.

Neskúmal ma, nehľadel mi do očí, nebola v nich ani intenzita. Ale aj cez to v nich niečo bolo.

Jeho pohľad, taký hrejivý a príjemný, mi zabráňoval vyzliecť sa alebo vyhodiť ho von.

Natiahol ku môjmu chrbtu ruku a pomaly, až tríznivo, začal sťahovať zips. Končekami prstov sa dotýkal mojej pokožky a boli také teplé, až som mala chuť zobrať jeho ruku do tej svojej a jednoducho ostať tak.

Naďalej sa díval na mňa, mlčal a mala som pocit, že ani nedýchal.

Vsunul dva prsty pod ramienko a začal ho pomaly, stále sa dívajúc na mňa, sťahovať. Akoby sa bál, že ak preruší pohľad, vyhodím ho. Ja som vedela, že to by som vtej chvíli neurobila.

Robil to tak precízne, až mi to vyrážalo dych. Vedel, čo robí, to rozhodne.

Chrbtom ruky prechádzal po mojom holom ramene ako vyzliekal aj druhé ramienko. Bola jemná, mužná a veľká. Avšak, zároveň veľmi silná, bojovná a drsná od práce a cvičenia.

Šaty začali pomaly skĺzavať po mojom tele. Až keď dopadli, upriamil pozornosť na moje telo a spodné prádlo. Neusmial sa, žiadna zmena tváre.
Nič.

Len hľadel. Cítila som jeho pohľad na každom kúsku svojho tela.

Mala som potrebu usmiať sa. Nemala som na seba nohavičky ako stará ženská a podprsenku z detstva. Síce moje spodné prádlo nebolo také dokonalé, aké mi vybral a kúpil on, ale aj tak som sa cítila veľmi žensky, príťažlivo a pekne.

Pristúpil bližšie, rukou prešiel po mojom bruchu a hlavu položil na moje rameno.

Ihneď mi naskočili zimomriavky a ja som vtej chvíli mala potrebu schovať svoje telo. 

Chvíľu chrbtom ruky prechádzal okolo pupku, šiel nižšie, ale ja som vedela, že to ďalej nezájde. Preto som sa neuhla, nič mu nepovedala, len sa dívala ako to robí.

Hlavu jemne pootočil ku mne, privrel oči a nosom začal treť pokožku. Tá intimita bola nad hranice všetkého. Na malý moment som mala pocit, že je to môj priateľ, nie niekto, koho poznám od plienok.

Čo je vlastne Braden ? Nie sme rodina, kamaráti ani cudzinci. Sme len niečo, čo snáď ešte nemá pomenovanie.

,,Prezleč sa, počkám vonku," povedal potichu, s jemným chraplákom, ale neodtiahol sa.

Chvíľu ešte stál, naďalej mal ruku na mojom bruchu a hlavu na ramene. Až po pár sekundách mi venoval drobný, možno až motýlí bozk pod uchu a odišiel.

Bola som z toho gesta natoľko vykolajená, až som si musela sadnúť na drevennú stoličku, počkať, kým sa moje telo a srdce ukľudní a až potom sa prezliecť a vyjsť z kabínky.

Stál pri pokladní a na niečom sa smial so starím pánom. Vyzeral bezstarostne, dokonale a skvelo. Akoby so mnou ani z donútenia ani nebol. Akoby sám to chcel.

,,Vybrali ste si, slečna ?"

Spýtal sa ma pán s úsmevom a ja som prikývla. Podala som mu smaragdovo zelené šaty a on si ich odo mňa zobral.

,,Áno, budú vám sedieť, naozaj ste krásna," povedal a usmial sa ešte širšie.

Nechápavo som sa pozrela na Bradena, ktorý sa nepozeral na mňa ani na pána, ale prezeral si hodinky, ktoré ho v skutočnosti nezaujímajú.

Braden nie je na šperky. Nosí iba prsteň, ktorý mu kúpil otec a náramok, ktorý som vyrobila jemu a Kylovi ako malá. Počkať, čo ?

Vytrúsila som ešte nechápavejšiu grimasu a zaostrila zrak. Na jeho zápästi trónila čierna, koženná žnúrka s jeho menom. Bray.

Podľa malého uzla mi doplo, že k náramku musel priviazať ďalšiu, aby mu bola dobrá. Predsa len, už dávno nie je malý a ruka mu zhrubla.

Náramok mu vykukal zpod koženky a ja som mala obrovské nutkanie prejsť prstom po jeho mene. Písala som ho ako šestročná. Čudujem sa, že farba nezišla. A vlastne, že ho ešte má. A že ho nosí. Kyle ani nevie, že nejaký odo mňa dostal.

Ale ako som mala nutkanie dotknúť sa jeho mena, mala som príval obrovského citu voči nemu.

,,Slečna ?"

Ozval sa pán a ja som pokrútila hlavou. Cítila som sa ako v tranze.

,,Už máte šaty zbalené," povedal s úsmevom a mne bolo jasné, že čaká na zaplatanie.

Vložila som mu peniaze do rúk a chystala sa zobrať tašku, ale Braden to urobil za mňa. A bez toho, aby čokoľvek povedal, odišiel z obchodu.

,,Užite si ples, slečna."

Slabo som sa naňho usmiala a poďakovala.

Dobehla som ho a chystala sa mu povedať, že si to zoberiem sama, ale on zrazu zastavil a otočil sa ku mne.

,,Nosím ho pre šťastie, jasné ?"

Prikývla som. Úprimne, aj keby ho nosil len preto, aby ma naštval, by ma to tešilo. Ašak, niečo hlboko vo mne mi vravilo, že to nie je celkom pravda.