Frey √

33

Braden

,,Vrátiť mi to ! Braden, prosím, vráť mi to."

Vlasy v copoch jej poletovali zakaždým, keď natiahla ruku ku mne. Fascinovalo ma to. Možno to bolo tým, že sa jej vždy leskli. Možno to bolo tou dĺžkou. A možno to bolo tým, že patrili jednoducho jej.

,,Prosím," zamrnčala a slzy jej stekali po lícach. Zvýraznili jej zelené oči a zdali sa ešte väčšie. Aj to ma fascinovalo. Vždy, keď kvôli mne plakala.

,,Musím mu to dať. Má narodeniny."

Zasmial som. Nebolo to vôbec úprimné. V skutočnosti ma štvalo, že si spomenula na nejaké hlúpe narodeniny primitívneho chlapca zo susedstva.

Nikdy som od nej nič nedostal. Ani posratú gratuláciu. Ona odo mňa vždy dostala. Aj cez to, že o mne nevedela.

Všetky darčeky som dával jej otcovi. Vyrábal som, kupoval, z pokazených hračiek vyrábal nové, ešte lepšie. Všade možne som hľadal hlúpe materiály.

Otvoril som hraciu pohľadnicu a začal hlasno čítať.

,,Všetko len to najlepšie, Stevie. Prajem všetkého veľa a aby si bol zdravý. Kedykoľvek môžeš za mnou prísť. -Frey Strong."

Upriamil som sa ňu zrak. Líca červené od sĺz rovnako ako oči a v rukách si žmolila farebné šaty.

,,Takže tebe sa páči Stevie Truf ? Som prekvapený."

Skutočne. Škaredý, so šušňami v nose a krivou chôdzou. Myslel som si, že Frey ma chce naštvať. Že jednoduche chce, aby som žiarlil. Časom som pochopil, že také niečo jej nevzišlo ani na um.

Frey sa skutočne páčil. A dokazovala to tým, že s nim trávila čoraz viac času.

,,Braden.. Prosím.."

Pokrútil som hlavou. Bol som taký nahnevaný na ňu a na toho hlupáka, že som pohľadnicu roztrhal na viac častí. A aby toho nebolo málo, zdrapi som hodil do nej.

Nič z toho som nemyslel zle. Chcel som len, aby vedela, že ja som pre ňu. Síce som bol malý, deväť ročný hajzel, ale uvedomoval som si to. Aj keď nie možno dostatočne.

,,Si idiot !" zaziapala po mne s plačom a ohla sa, aby všetko mohla pozbierať.

,,Neviem, prečo to robíš, ale prestaň. Nechcem byť tvojim terčom, Braden. Chcem byť tvojou kamarátkou."

Plakala a zbierala. Občas si utrela nos, občas slzy. Aj cez to, že som bol rád za to, čo som urobil, pri pohľade na ňu, som sa cítil biedne. Ako pojebaná stoka, opustený kanál.

,,Nechcem, aby si bola mojou kamarátkou."

Povedal som jej to hnusne. V skutočnosti to bola pravda. Nechcel som, aby bola moja kamarátka. Mala byť omnoho viac.

Zdvihla na mňa uplakaný pohľad. Bolelo ma z toho srdce. Ale keď som videl ako sa snažila pozbierať všetko, lebo jej na tom záleží-záleží jej na tom pojebanom šušňovi-chytal ma záchvat agresivity. Ako v podstate vždy, keď sa o niekoho príliš zaujímala alebo naopak.

,,Máš pravdu. Nezaslúžiš si kamarátou. A aby si vedel, toto ma nezastaví," povedala, postavila sa a zazrela po mne. S nenávisťou, bolesťou a chcela ma zabiť.

,,Nikdy nebudem s tebou kamártka. A už vôbec niečo viac !"

Po tých slovách sa rozbehla domov a tresla dvermi. A ja som tým slovám veril. Vlastne, verím tomu dodnes.

Vlastne, somarina. Veril som tomu hneď po tom, čo môj darček, hracieho robota, na ktorom som drel pol roka, venovala Steviemu k narodeninám.