Frey √

34

Ďalšia pieseň pre vás :)

Braden

,,Nie, Kyle. Nikam s vami nepôjdem. Nechcem a netúžim byť v jeho blízkosti."

Povedala to tak hnusne a odmerane, až ma zabolelo srdce, duša. Všetko, čo ju chcelo. Všetko, čo po nej túžilo.

,,Jednoducho nie. Ani ho nechcem vedieť. Potešilo by ma, ak by vôbec nexistoval."

A vtedy, po jej slovách, mi explodovalo celé vnútro.

Pustil som z rúk drôtový kvet s ozdobnými kameňmi. Pracoval som sa ňom celú noc. Aby som ju potešil, aby som si ju uzmieril, aby som sa jej spravedlnil.

,,Prestaň, Frey," ozval sa Kyle. Možno si vtedy dostatočne uvedomoval, že som v rovnakej miestnosti ako oni a všetko počujem.

Počul som, ako si Freye odvrkla.

,,Choď za nim. Aj tak mám na práci zaujímavejšie veci."

Kyle vzdychol. Stálo ma to veľa. Presvedčiť ho, aby išiel za ňou, jeho presvedčiť, vymyslieť program, ktorý by sa jej mohol páčiť. Avšak, deň strávený so mnou jej nestál o žiadne múzeum.

Vypadol som z domu skôr ako mohol ísť Kyle za mnou. Avšak, predtým ako som odišiel, neubránil som sa. Z obývačky som ukradol jednu jej maľbu. Bolo ich tam mnoho. Nehrozilo, že si to niekto všimne.

Zložil som ju, strčil do zadného vrecka riflí a vybral sa domov.

Neviem, kto sa cítil horšie. Či ja alebo tá hlúpa kvetina, čo vlastne ani kvetina nebola.

Keď som išiel k nej, mala v sebe život. Ale keď som kráčal, mal som pocit, že sa cíti rovnako mizerne.

Zaujať Frey, bolo vždy ťažké.  Teda, samozrejme, keď sa jednalo o mňa.

Vždy ju všetko potešilo. Aj obyčajný list, ktorý jej raz dal Julio Herman.

Bola z neho nadšená, celý čas sa usmievala a vyžarovala z nej neskutočná energia.

Aj cez to, že som sa mu neraz vyhrážal, chodil za ňou ako zasratý tieň. Čomu sa nemôžem čudovať a ani sa nemohol. Frey ma niečo do seba. Niečo veľké. Neskutočné, priťahujúce, silné.

A nie je to nízkou postavou, krásnymi, žiariacimi vlasmi, nádherným úsmev a zmyslom pre umenie. Ani tou sebavedomou chôdzou, krásnym zadkom či anjelskym hlasom.

Bolo a stále je tam niečo, čo k nej mužskú populáciu ťahá. A čím som bol starší, lahšie som dokázal odrážať od nej tie hlúpe pijavice.

Možno som jednemu, dvom povedal, že trpí pohlavou chorou, ďalším, že jej neskutočne páchne z úst, ďalším, že ma hlavu zamorenú malými navštevníkami.

Ale to všetko preto, lebo len moja. Všetci to chápali. Každý jeden skurvený chlap.

Rozložil som papier. Očami som prechádzal po nákrese. Žena so žltými, krásnymi vlasami, modrým pozadím, žltými očami a hviezdami okolo seba, pôsoboli na mňa stále upokojúco. Aj po tých rokoch. Znova som sa cítil ako to zranené dieťa, ktoré od nej odchádzalo.

Následne som sa pozrel na drótový kvet.
Možno by nebolo zlé pokúsať sa dostať ju do múzea znova.