Vampire's bride

2.

I keď ranné slnko príjemne hrialo a jemný vánok mi prechádzal popod košeľu, a aj keď som si mohla položiť hlavu na Johnovo plece a nechať sa od neho objímať, i tak mi nebolo príjemne. Všade okolo bolo ticho a prihovárali sa nám len kňazove slová a zborový plač najbližšej rodiny piatich mŕtvych dievčat.
Bála som sa viac než kedykoľvek pred tým. Mohlo sa to stať mne. Mohlo sa to stať Elisabeth. No našťastie obe žijeme. Všetci začínajú byť zúfalí a my nevieme, čo očakávať ďalšiu noc.
„Nepustím ťa s horármi." povedala rázne mama, keď som sa jej snažila v kuchyni pri vaľkaní cesta dohovoriť.
„Mami prosím!"
„Ten muž je akási beštia! A čo myslíš, kde žijú beštie? No predsa v horách! Ja ťa do náručia smrti nepustím!"
Pokývala som hlavou. No i tak som nevedela nájsť správny argument. Zmocnil sa ma hnev: „Nebudem sa skrývať! Navyše sa nemám kam skryť! Ten muž bol tu. V našom dome, v mojej posteli! Aký rozdiel bude, keď nebudem doma, ale v lese?"
„Kto ťa tam ochráni?"
„A kto ma ochránil tu? Sú tam statní horári! Chlapi ako hora! A tak čoho sa bojíš?" zamračila som sa.
Mama sa zamyslela a jemne pokyvkávala hlavou. No nakoniec ustúpila: „Dobre. Ale..." hlas sa jej zlomil a vzlykla, „sľúb mi, že sa vrátiš živá."
Pookriala som a silno ju objala, nestarajúc sa, že sme obe zamúčené: „Sľubujem maminka."
„Choď sa zbaliť." nasilu sa usmiala. V takýchto chvíľam mi bola najväčším vzorom. Snažila sa byť silná, i keď sa všetko rúcalo.
Poslúchla som ju a rýchlo sa náhlila z domu. No čoskoro som započula za sebou kroky.
„Anna!" ohlásil ma John a ja som zastala a otočila sa. Sotva ma dobehol, stiahol si ma do objatia, „To ti nestojím ani za rozlúčku?"
„To nie je pravda. No musím ich stihnúť, kým sú v osade." pokývala som hlavou a pobozkala ho.
Oddialil sa: „Prečo ma tak trápiš? Stále sa o teba bojím."
Pohladila som ho po líci: „Ale to nemusíš. Postarám sa o seba. Budú tam horári."
„Všetky dievčatá v osade ostávajú na noc doma. Nicolettu dokonca zamkli v pivnici."
„Čože?" vyvalila som oči, „To je šialené."
„Ty si šialená! Prečo tam ideš? Ostaň tu." potiahol ma za ruku.
Vymanila som sa mu: „Nie."
„Dievčatá..."
„Nie som ako ostatné dievčatá!" oborila som sa na neho.
„Tak som to nemyslel." pokrútil hlavou, „Len sa o teba strachujem. Vari je to zlé?"
„Nie." povedala som napokon a otočila sa na odchod, „Ráno sa vidíme."
Neodzdravil sa. Len tam stál a díval sa, ako odchádzam. Neobzerala som sa za ním. Ešte by som si to náhodou rozmyslela.
Za horármi som musela utekať, aby som ich dobehla a len tak- tak som sa prešmykla popri hliadke.
„Anna! Rád ťa vidím!" objal ma Rodrick. Bol to mocný chlap a bol otcom najmladšej Lucindy. Tú narozdiel odo mňa divočina nelákala. Opätovala som mu objatie a rezkým krokom šla vedľa neho, aby som stíhala. Moje kroky boli oproti krokom mocných horárov malinké. Preto som občas poklusávala. Vybrali sme sa pomedzi stromy hore prudkým kopcom.
„Stíhaš, maličká?" opýtal sa ma Mark.
Usmiala som sa: „Bola by hanba, ak nie."
„Myslel som si, že sa budeš báť a ostaneš doma."
„Nie. To by som nevydržala. Potrebujem odviesť moje myšlienky iným smerom." povedala som a nevedomky si prešla prstami po pokožke krku, kde už stopa po uhryznutí nebola.
„Neboj sa, nikomu ťa nedáme." stisol mi plecia a ja som sa zaškerila.
„S tým rátam." vystrčila som pyšne bradu a Mark sa zasmial. Odkedy som dovŕšila 15 som s horármi chodila do lesa. Keď bola zima, tak len občas, no len čo prišlo leto, tak každý týždeň. Vyrúbať strom som vedela aj ja, no aj veľa iných praktických vecí. Vedela som si osedlať koňa i osla, ostrihať ovečku, podľa hviezd určiť smer a svetové strany, podľa slnka som vedela uvážiť koľko je hodín oveľa presnejšie ako moje rovesníčky. Ak by bolo treba, dokázala by som dať koňovi podkovu, dokonca som jednu i urobila, no nevyzerala tak krásne ako ich robia kováči. I tak ma za to vychválili. Navyše, ľahšie sa mi zdolávali prekážky a mala som výbornú orientáciu v prírode. Divej zvery som sa nebála. A v spoločnosti horárov som sa cítila skvele.
Z myšlienok ma vyrušilo zastavenie horárov.
„Toto budeme musieť preliezť." povedal Rodrick a vytiahol sekeru. Zabodol ju do pretŕčajúcej skaly a pomaly sa začal štverať hore. Potom obviazal lano a hodil nám ho dolu.
„No poď, maličká." povedal Mark a prehodil si ma cez plece. Zasmiala som sa a pevne sa ho chytila a sledovala, ako sa mu svaly napínajú pri lezení. Na rozdiel od Rodricka bol Mark ešte mladý. Rodrick bol veliteľ, bol horárom cez 25 rokov, zatiaľ čo Mark len 6. Keď sme vyliezli hore, položil ma na zem, akoby som nevážila ani pierko.
Šibalsky som sa usmiala a poskočila: „Azda som taká ľahučká?"
„Ešte ľahšia." brnkol mi po nose a potom sme vyčkali na ostatných horárov a pokračovali ďalej.
Po dlhšej dobe kráčania ma Mark zastavil. Hneď nato zastali aj ostatní.
„Počuješ to?" pousmial sa.
Rozhliadla som sa, no nič nevidela. Privrela som oči a započúvala sa. Kúsok od nás sa ozvalo zapraskanie vetvičiek a tiché čuchanie. Na tvári sa mi objavil široký úsmev a otvorila som oči.
„Pripravená?" opýtal sa Mark. Prikývla som. Hneď nato sa horári zborovo rozkričali a rozbehli sme sa tým smerom, kde bolo počuť snorenie. Spoza kríkov povyskakovali veľké sivé vlky, niektoré až takmer biele.
Usmiala som sa ešte viac a pridala do behu, aby som ich dobehla. Predo mnou sa objavil malý potôčik, ktorý som s ľahkosťou preskočila a bežala za nimi ďalej. Ani som nevnímala, že som horárov zanechala ďaleko za sebou. Užívala som si vietor v dlhých čiernych vlasoch ako mi ich strapatil a voľnosť nôh v bavlnených nohaviciach, ktoré som výnimočne nosila iba ak som šla s horármi. Takmer som sa cítila akoby som lietala.
Žiaľ som nebola veľmi rýchla, lebo vlci mi predsa len ušli. Spomalila som a napokon zadýchane zastala. No úsmev aj naďalej panoval na mojej tvári. Ktoré dievča by mohlo povedať, ako miluje plašiť vlkov?
Vedľa mňa sa ozval šuchot a ja som hneď zbystrila pozornosť. Popri mne oblúkom pomaly vyšiel sivohnedý vlk a pomlčky sme sa na seba dívali.
Usmiala som sa a dupla: „Bu!"
Vlk sa zľakol a rozbehol sa preč. Kúsok ďalej zavyl, hľadajúc svorku, ktorá sa mu o dosť veľký kus ďalej ozvala ďalším zavytím. Vlk sa rozbehol tým smerom.
„Ty si ale postrach!" ozvalo sa za mnou a ja som od ľaku zjajkla.
„A ty zas môj!" drgla som so smiechom do Rodricka a on mi s úsmevom podal džbán vody z potôčika. Ani som si neuvedomila aká som smädná, kým sa mi na jazyku nepreliala svieža voda.
„Ďakujem." usmiala som sa.
„Poď, stanovisko je už iba kúsok od nás. Keď chceš, môžeš si dnes nejaké dva stromy spíliť."
„Jasné, že chcem!" povedala som nadšene a veselo vykročila po jeho boku ďalej do lesa.

Mykla som sa zo spania a zmätene sa posadila. Horári spali, iba jeden držal stráž tesne pri ohni, no i ten bol akýsi zamyslený. V lese bolo mŕtvo a pokojne. Nebola tu moja posteľ, namiesto toho suchá slama a deka, a nebolo tu ani tej beštie.
Pozrela som hore na jasné nebo posiate tisíckami hviezd. Podľa polohy polárky som vytušila, že je čosi po pol noci.
Ľahla som si späť, no už som akosi nevedela spať. Zamyslene som si prešla po pľuzgieroch na prstoch od rúbania a pousmiala sa. Bol to príjemný relax a únik od toho chaosu, čo sa deje v dedine. No i tak som sa bála o Elisabeth.
Tajne som dúfala, že ma tu nenájde, že tu budem ukrytá pred jeho nástrahami a hrôzostrašnými čarami.
Ale prečo to robil? Prečo si vybral moju generáciu? Prečo ostatné dievčatá zabil? Je to akoby... Akoby si vyberal.
Prudko som sa posadila. On si z nás vyberá! Akoby sme boli súčasťou nejakej nedobrovoľnej vynútenej súťaže, kde si on vyberá a nehodiace sa zabíja.
Schlúlila som sa do klbka a bradu si oprela o kolená. Po chrbte mi prešiel mráz. Panebože, toto je zvrátené.
Ale koľko z nás si nakoniec vyberie? Dve? Tri? Alebo napokon jednu? Ak by nás chcel zabiť, nevyzvedal by. Nesnívalo by sa každej o ňom rovnako, ani jednej by sa nepýtal na meno a ani jednu by neuhryzol... nech to urobil akokoľvek.
Bola som zmätená. No zároveň mnou pulzovalo odhodlanie. Ak prežijem túto noc, prídem tejto záhade na koreň. Skôr, než o život prídu ďalšie dievčatá.
Moja myseľ bola zaplavená rôznymi teóriami a myšlienkami, nemohla som len tak nečinne sedieť, alebo nedajbože zaspať. Vstala som a vybrala sa od ohniska preč. Prechádzala som sa hore dolu, zahýbala pomedzi stromy, no vždy v približnej vzdialenosti od vatry a spiacich horárov. Nechcela som sa teraz v noci zatúlať.
Sadla som si na jeden vyčnievajúci kameň a čelom sa oprela o kolená. Bolo to šialené. Ale prečo to ten muž, tá beštia robila?
Prudko som zdvihla hlavu. Započula som, akoby si nejaké dievča zasnene spievalo.
„Aaaaaeeh, ae ae eh."
Postavila som sa a snažila sa vystopovať odkiaľ to ide.
„Aaaaaeeh, ae ae eh."
Vykročila som určeným smerom a len krátko sa obzrela za spiacimi horármi.
„Aaaaaeeh, ae ae eh." čím bližšie som bola, tým viac hlasov som počula, všetko boli dievčenské. Dala som sa do behu.
„Aaaaaeeh, ae ae eh."
Zastala som pri kraji lesa a hneď aj zacúvala. Boli to oni. Bolo to zvyšných 17 dievčat akým spievali, zasnene sa dívali pred seba. Boli ako v nejakom tranze. Ako v sne. Prikryla som si ústa a dych sa mi zastavil, keď som uvidela toho muža ako za nimi kráča. Bol vysoký a odetý v celom čiernom, zatiaľ čo dievčatá mali svetlé nočné košele. Určite sú námesačné.
Vyzerali ako jeho princezné. Alebo nevesty.
Zdesene som sa skrčila do podrepu pri mohutný strom a vyplašene ich sledovala. Zastali kúsok predo mnou, štyri kroky od strmého útesu. Natlačili sa mi do očí slzy strachu. Kým som sa o nich strachovala, muž mi unikol z dohľadu. Vydesene som cúvla a do čohosi, alebo skôr kohosi narazila a skríkla.
„Pššt." povedal keď si prekryl ústa a vytiahol ma na rovné nohy, „Dalo by mi práce, kým by som ťa našiel, no ty, ako pravá odvážna hrdinka ktorá sa bezhlavo rúti tam kde nemá, si mi to uľahčila. Prekvapilo ma, že som ťa nenašiel tak, kde som očakával."
Zatiaľ ako hovoril ma v mocnom zovretí, až mi to prišlo nadľudské, vyviedol z lesa a pokračovali sme k ostatným dievčatám.
„Kam si sa mi skryla, Anna?" povedal, keď sme zastali pri dievčatách a odkryl mi ústa.
„Nič ti nepoviem!" zvrieskla som, sama som nevedela, kde sa vo mne vzala taká guráž. Sotil ma na zem, až som sa chvíľu nevedela nadýchnuť. Kľakol si ku mne. Až teraz som mohla zbadať, že bol vlastne pomerne mladý. Možno o rok starší. Aj jeho hlas k tomu sedel, no zároveň som mala pocit, akoby sa ku mne prihováral človek s mnoho skúsenosťami. Ale čo by mohol stihnúť taký 22 ročný chlapec? Navyše, bol inak oblečený ako chlapci v našej osade. Bol galantnejší. Elegantnejší. Akoby pochádzal z bohatej rodiny, kde mal každý druhý muž honosný titul. Nikdy som tie tituly nepoznala. Ani jeden.
„Prečo si z nás vyberáš? K čomu je to dobré? Prečo zomierajú?" chrlila som jednu otázku za druhou. Prekvapilo ho, že som prišla na jeho štýl hry. Všimla som si to podľa krátkeho záblesku v jeho tmavých očiach.
„Si moc zvedavá. No to ťa v dnešnú noc zachránilo, Anna." povedal a surovo sa mi prisal na krk. Skríkla som, no so silnou bolesťou prišli aj mldoby.
V tú noc prišlo o život sedem dievčat. Neprekvapivo, skokom z útesu.