Vampire's bride

27.

Utápala som sa v mori slov a atramentom popísaných stránok, keď do čitárni ktosi vošiel. Kroky sa približovali, no z môjho miesta som medzi uličky nedovidela.

„Kto je tu?" ozvala som sa váhavo.

„Anna, to si ty?" ozval sa láskavo Luther a vyšiel z jednej uličky aby sa mi konečne ukázal.

„Kto iný?" opýtala som sa s úsmevom, „Vidím, že máš dobrú náladu."

„Theron a Rosalyn opustili hradby, takže si môžeme konečne všetci vydýchnuť. No stále buď opatrná, otec má špehov všade." varoval ma, „Je akoby posadnutý, ak nemá niečo pod kontrolou, zúri."

„Vieš čosi nové? Našli niekoho podozrivého?" obávala som sa, že Johnove meno bude hneď prvé na zozname.

„Ak to chceš vedieť, preverili i tvoju osadu. Nik podozrivý. Ani po výzve, aby sa priznal a ani po... donucovacích prostriedkoch. Neber to zle. Preverovali prevažne mužov, no určite sa im nič závažné nestalo."

„Nik podozrivý?" neverila som.

„Vôbec nik."

„Ten!" zdržala som sa nemravných slov, predsalen, na moju terajšiu hodnosť a hlavne pri princovi sa to nepatrí. John nemá ani toľko úcty v sebe, aby sa bol priznal k činu? Strachopud! Ani štipka odvahy v ňom neprebýva! Ale na druhú stranu, bol by obvinil aj nás. No veril by takej hlúposti kráľ? Po mojom pristihnutí možno aj áno. Ale ak by som bola dostatočne presvedčivá, možno by bol uveril nám a Johnove slová bral ako báchorky.

„Vieš o tomto všetkom niečo?" vyzval ma.

„Nie." nasadila som čo najpresvedčivejší hlas. Ale zabudla som na to, že upíri v ľuďoch dokážu čítať. Snažila som sa tok myšlienok zmierniť, ale bolo neskoro. Luther ma zatlačil do kúta. Alebo skôr k stene, keď u mne urobil krok a ja som zacúvala. Chladná opora za chrbtom mi ale dodala trochu odvahy.

„Niečo vieš." obvinil ma, no výčitky by som hľadala márne, bol tam len strach, ktorému som rozumela, pretože doteraz žil v ilúzii, že jeho tehotnú ženu a dieťa ochránia mocné hradby za každých okolností. Som chodiaca katastrofa.

„Luther ak by som niečo vedela..."

„Určite by si sa nevyzradila. Ani pred Theronom. Ide v tom s tebou i môj najmladší brat?" dožadoval sa dychtivo pravdy.

„Bol by posledný, koho by som zaťahovala do svojich problémov." aká prostá lož, pretože doteraz sa mi daril len opak, „Neviem nič, skutočne. Aspoň nič čo by sa týkalo tohto problému."

„Mali ste v osade previnilca?" chytil sa na moju návnadu.

„Zlodeja." lož bola sladká ako med, zostávala na jazyku a zatemňovala zdravé myslenie.

„Luther!" ozvalo sa odo dverí a mne odľahlo, „Ani vlások jej neskrivíš!"

„Kľud, Apollyon. Nechcem zbytočné súperenie. Len sme riešili vážnu tému." povedal Luther pokojne.

Apollyon k nám došiel a oboch si nás podozrivo premeral. Pokúsila som sa o úsmev.

„Vieš, že to sa na mňa nehodí." vytkol Apollyonovi Luther, „Len mám obavy."

„Za hradbami sme v bezpečí. Pred pravdou i nebezpečenstvom. Vždy tomu tak bolo, tak prečo mať teraz obavy?" odkedy tomuto i Apollyon tak slepo verí? Alebo je to len jeho finta?

„Máš pravdu." Luther sa krátko zasmial, „Budem ako Theron."

„Ešte to by nám chýbalo." usmial sa Apollyon a vzal ma za ruku, aby si ma k sebe pritiahol, „Plašíš mi tu ženu, pozri, je bledšia ako ty."