Vampire's bride

7.

Čakal ma ťažký boj. Už teraz som sa cítila ako väzeň v okovách. Tie šaty mi boli na bruchu a drieku tak upäté, že som mala pocit, že sa ani nenadýchnem. Ako sa v tom budem vedieť ešte hýbať? Už teraz mi chýbala moja voľná košeľa.

Nepáčilo sa mi ani to, ako mi látka dvíhala prsia a robila ich väčšie. Prišlo mi to nevkusné, i keď látka bola neskutočne krásna a hodvábna. Výnimočne pre tento raz dovolil Apollyon, ktorého som od rána ani nevidela, preniesť zrkadlo do izby, aby som sa mohla vidieť. Neviem, či som sa chcela vidieť. Bola som krásna, to áno, ale nebola som to ja.

To dievča v odraze malo na sebe tmavomodré šaty, od úzkeho drieku pokračovala širšia sukňa až po zem, na ktorú dopadala ako vodopády. Výstrih bol rovný ako v na môj vkus odvážnom výstrihu, tak aj na pleciach. Okraje mali strieborné decentné šitie. Okolo už tak zovretého drieku mi Alice pripevnila čierny opasok. Rukávy šiat ma tiež veľmi zaujali. Nemali rovný strih, ale špicatý, ktorý končil až pri prostredníku, kde mal slabú takmer nebadateľnú úchytku ako obrúčku. Látka šiat sa nádherne leskla, už sama o sebe bola ozdobou, no Johanne predsa len trvala na náhrdelníku. Keď ho vybrala, vypleštila som oči, čo pobavilo hlavne Senu, ktorá mi plietla vlasy ako čelenku okolo tváre. Náhrdelník bol strieborný a masívny, skladal sa z jednej menšej a jeden väčšej časti, ktoré boli spolu zarovno spojené. Strieborné kamene lemované brúsenými kovovými okrajmi odrážali všetko svetlo, ktoré sem prenikalo cez jedno odostreté okno a nechali ho prúdiť po stenách izby.

„Je to prekrásne." žasla som, i keď sa nedalo veľmi hovoriť o pohodlnosti, „Nikdy som nemala krajšie šaty. Kto ich ušil?"

„My, slečna." usmiala sa láskavo Alice. Sena mi pripla na uši náušnice ladiace sa k náhrdelníku.

„Sú hodné odmeny. Niekoľkých odmien. Sú nádherné!" hlesla som a otočila sa okolo svojej osi a nechala odrazy svetla točiť sa po miestnosti ožiariac aj najtemnejšie kúty. Sukňa mi jemne zaviala okolo nôh.

„Nám stačí Vaša nepredstieraná radosť ako dar." povedala Alice s miernym úsmevom. Zdalo sa, že jej je niečo ľúto, ale nevedela som, čo konkrétne.

„Ešte topánky." povedala nadšene Johanne a podala mi biele baleríny. Aspoň tie boli od prvého momentu pohodlné. Sena mi rozpustila ostatné vlasy ktoré nezaplietla a nechala mi ich spočinúť na pleciach. Strieborný prívesok sa krásne vynímal v mojom dekolte a príjemne ma chladil. Usmiala som sa na svoj odraz.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere a ja som sa strhla a zadívala sa na dvere.

„To nič, prišiel Vás pozrieť princ Apollyon." ubezpečila ma Alice, zatiaľ čo Sena doslova bežala skryť zrkadlo na miesto a Johanne zatiahla závesy i s posledným lúčom svetla čo sem prúdilo.

„Princ." šepla som pre seba, zatiaľ čo Alice otvorila dvere a Sena s Johanne sa ponáhľali späť na moje miesta. Prikryla som si dekolt rukou, v pude zachovania sebaúcty.

„Zdravím p..." začala Alice, no Apollyon len mávol na ne rukou, zatiaľ čo zo mňa nespúšťal zrak. Alice kývla na svoje spoločníčky a potichučku vyšli z komnaty a nechali nás samých.

„Vyzeráš krásne, Anna." jemne sa usmial a celú si ma obzrel. Zahanbene som sklonila hlavu, no on ma chytil za bradu a zdvihol mi ju, načo ma ovial jeho teplý dych. Voľnou rukou dal dole tú moju. Cítila som sa ako žena voľných mravov.

„Nemusíš sa hanbiť. Máš predsa čo ukazovať. A nemám na mysli len tvoju krásu." jeho zamatový hlas si ma pomaly podmaňoval.

„Hovoríš to preto, aby si ma upokojil?" zašomrala som.