Vampire's bride

11.

„Usaď sa." povedal, keď zatvoril dvere. Stačilo mi trochu sa rozhliadnuť a hneď som vedela, že ozaj zelenú obľubuje. Boli ňou zafarbené steny, i periny niesli takú farbu, rovnako ako tmavý koberec. Nábytok bol z tmavého dreva, pozlátený. No ani zďaleka tu nemal toľko sošiek a kadejakých vecí ako Apollyon. No mal tu pohovku. Zelenú. Sadla som si na ňu a on mi ponúkol čaj. Vzala som si ho do rúk a nechala, nech mi ich ohrieva. Vždy mi tu bolo akosi chladno.

„Prečo ste ma zavolali?" opýtala som sa nesvoja. Ak by nebolo včerajšieho milovania, odprisahala by som, že nikdy som netúžila tak veľmi po Apollyonovej prítomnosti ako teraz. Neviem prečo, ale z Aldona som nemala vôbec dobrý pocit.

„Ako som vravel, len s tebou chcem tráviť čas."

„Prečo?" nedala som sa.

„Zaujala si ma."

To som si už akosi všimla: „A čím?"

„Hlavne svojou prostorekosťou." povedal a odpil si zo svojej šálky. Zadíval sa na mňa. Nevedela som pod jeho pohľadom obsedieť, a tak som sa radšej postavila a začala sa prechádzať po izbe. Všimla som si, že pri jednom okne bola záclona trochu pokrčená. Bežný človek by si toho nevšimol, no maličkosti, to bolo moje. Odsunula som záclonu a zadívala sa cez svetlú škáru jedným okom von a... presne oproti bolo okno našej komnaty. Prekvapene som pustila záclonu a doslova som skríkla, keď som sa otočila a Aldon mi stál za chrbtom. Aj on si položil svoju šálku pri moju na malý stolík, takže som sa vyhla prelievaniu čaju.

„Bojíš sa ma, Anna?"

„Teraz ste ma vážne vydesili." povedala som a chcela ustúpiť od okna, no on ma zľahka chytil za ruku a zastavil ma. Voľnou rukou mi prešiel po chrbáte a mne naskočili zimomriavky. Následne ma pochytila menšia tiaž...

Vytrhla som sa mu, otočila sa mu čelom a obozretne sledovala každý jeho pohyb: „Čo to robíte?"

„Som k tebe láskavý. Nechcem, aby si sa ma bála."

„Neverím Vám." keď som si pomyslela, že to on nás včera sledoval... striasla som sa nechuťou, „Prečo ma sledujete?"

„Veľmi mi ju pripomínaš." šepol, sotva som ho počula a zadíval sa kamsi za mňa. Pomaly som sa otočila a všimla si na stene maľovaný portrét. Bol tam Aldon a jedna krásna žena s ešte krajším úsmevom. Vyzerala tak živo. Oči mala nebesky modré, asi ako ja a vlasy sa jej jemne vlnili na pleciach, spadali až k lakťom a ich hnedá farba ku končekom postupne bledla.

„Nikto nevedel zachytiť jej krásny úsmev." povedal Aldon a zas stál v desivo tesnej blízkosti.

„Nie som ako ona." pokrútila som hlavou.

„Myslel som si, že prítomnosť novej nevesty zvládnem, ale až moc mi to oživilo spomienky." povedal dívajúc sa na obraz a nevnímajúc moju predošlú odpoveď. Vôbec som sa v ňom nevyznala.

„To mi je ľúto, ale s tým sa musíte vysporiadať sám."

Pozrel sa opäť na mňa: „Snažím sa."

Potlačila som nutkanie pokývať hlavou a radšej si vzala šálku čaju a sadla si.

„Si veľmi krásna a priateľská, Anna. Všetci ťa budú milovať." povedal premeriavajúc si ma.

„A záleží snáď na tom?" vlastne, môže mi to byť vskutku jedno. Áno, budem mať za manžela princa, ale ešte vždy je tu Luther a Skylar. Myslím, že tí sú oveľa dôležitejší.

Aldon sa uškrnul, no tón mal vážny: „Malo by ti na tom záležať."

„Prečo?" povedala som a položila šálku. Zdalo sa, že si ide sadnúť, a tak som sa pre istotu postavila. Nechcela som prerušiť tú bezpečnú vzdialenosť medzi nami.