Vampire's bride

30.

Dvadsať dní. Presne toľko, ani o hodinu menej, či viac, zostáva do našej svadby. Dnes to povedal Apollyon pri raňajkách. Bol to rozumný čas na to, aby stihli kuchári vyvárať, sluhovia pripravovať, pozvaní hostia docestovať a šičky ušiť róby a šaty. A ja som mala dvadsať dní na to, aby som sa po duševnej stránke pripravila, jednak na samotný fakt, že budem van Derwicková, i na stopäťdesiatročné čakanie na trón a hlavne, že sa stanem upírkou. Nebola som pripravená a dobre som vedela, že ani za ten čas do svadby nebudem, no túto tému sme s Apollyonom nerozoberali.

A bola tu ešte jedna dôležitá vec. Návšteva domova. Samozrejme, opäť potajme, ale so skvelým plánom. Pretože tentoraz sme v tom neboli sami. A hlavne nie Apollyon.

Po raňajkách šiel Apollyon za Theronom a mňa sa ujal Aldon. S rukou na mojich krížoch ma zaviedol za roh. Tam sme zastavili a počkali, či sa podarí Lutherovi Rosalyn zamestnať. Napokon sa pobrali do spoločenskej miestnosti. Otočila som sa späť k Aldonovi. Ten sa odo mňa trochu odtiahol, pretože ako sme tam nakúkali spoza rohu, bol ku mne natisnutý.

„Máme osemnásť minút." oznámil a potom mi ponúkol rameno. Odviedol ma do známej fialovej komnaty a slušne čakal pri dverách. Odopla som si sukňu, pod ktorou som mala nohavice. Spod postele som vytiahla malú truhlu. Vlasy som si spietla do vrkoča a skryla pod čepiec.

„Myslíš, že vyzerám dostatočne chlapčensky?" obrátila som sa na Aldona, ktorý si ma pobavene premeriaval.

„Hlavne nič nehovor. Potom nič nepokazíš." poradil mi a ja som prikývla. Podišiel ku mne a upravil mi prečnievajúce čierne pramene a narovnal mi plášť.

Na dvere ktosi zaklopal a hneď nato dnu nakukla Lenorina hlava, ani k nim Aldon nestihol dokráčať. Rýchlo mi naznačila aby som ju nasledovala. Ako som míňala Aldona, poprial nám šťastia.

Lenore ma previedla čo najkratšou cestou k pripravenému koču pri stajniach. Tam už čakal pripravený sluha, ktorý bol výrazne nesvoj. Vyskočila som do rebrináka a zahrabala sa do zvyšku sena, rovnako i truhlu, čo nám nechali ako krytie. I Lenore mi popriala šťastie a, nech sa v poriadku vrátime. Hneď po tých slovách som zacítila ako sa seno zahmýrilo a ochvíľu si ma našiel pár hnedých očí. Usmiala som sa a on ma pobozkal. Koč sa pohol a my sme sa k sebe viac privinuli a rozhodli sa skrátiť si čas príjemnými chvíľami a bozkami, pod modrým slnečným nebol. Napriek štípajúcemu mrazu nás seno príjemne hrialo.

Cesta bola dlhá a nepohodlná. Apollyon sa ma snažil stále zohriať, pretože som pod tým senom doslova mrzla. Do osady sme prišli po západe slnka. Ja som len veľmi dúfala, že Theron ešte vždy nič netuší.

Keďže pomedzi domy sadali tiene z okolitých lesov, vonku takmer nikoho nebolo. Sluha odstavil voz na nenápadnom mieste a my sa vyhrabali von. Oprášila som si šaty, rovnako i Apollyon a potom sme sa vybrali k nášmu domu. Sluha mal zatiaľ počkať tam. Museli sme mať istotu, že v prípade núdze bude rýchly únik možný. Prechádzali sme mne tak známymi ulicami, až som si musela utierať slzy z líc. Apollyon si ma k sebe stiahol do náručia.

„Ja len... všetko je tak veľmi živé."

„Rozumiem ti." pošepkal a vtisol mi pusu na čelo.

„Poďme, chcem byť doma čo najskôr." povedala som, lebo prizerať sa dobre známym zasneženým domom a vychodeným cestám mi vonkoncom nerobilo dobre.

Boli sme takmer pri dome, keď sme sa pre istotu stiahli do tieňa, pretože kúsok pred nami prešla tackajúca sa postava. Pozrela sa naším smerom, keď vtom som tú tvár spoznala. John. Apollyon ustrnul v pohybe. Ja som ani nedýchala. John sa opäť otočil a podnapitými krokmi pokračoval v ceste. Vydýchla som si a potom sme rezko vykročili. Sneh pod nohami nám tlmene praskal, inak všetky zvuky pohlcovalo ticho zimy. Zastali sme až pred dverami nášho domu. Jeden hlboký nádych a hlasno som zaklopala.