Vampire's bride

32.

„Všetci zostanú tu!" zvolal kráľ mohutným rozkazovačným hlasom.

„To nesmú." otočila som sa na Apollyona.

„Theron." ohlásil ho Apollyon s Rosalyn spoločne, no pokračovala iba ona, „Takto nás dostanú všetkých. Oni vedeli, čo sa dnes chystá. Môžu nás zahubiť."

Posledné slová povedala značne tichšie, no myslím si, že za normálnych okolností by som ich ani nezačula. Nedokázala som si na nič zvyknúť. Všetko som vnímala citlivejšie, i vzduch bol o čosi iný, výkriky z dolných poschodí občas doľahli až sem a výbuchy boli neuveriteľne hlasné. A bolo ich čoraz viac. Podlaha pod nami sa chvela otrasmi. A čo sa týka času, mám pocit, akoby šiel neuveriteľne rýchlo. Vôbec som nemala poňatia, ako dlho sa lovci dobýjajú do hradu, ako dlho tu už stojíme a hľadáme správne východisko. Od všetkého sa mi razom zatočila hlava, musela som Apollyona silnejšie zovrieť, aby som to nejako ustála. Cítila som sa, ako by ma boli opili. No jedine tak krvou. Jej železitú chuť som ešte vždy pociťovala vo vyprahlých ústach.

„Rytieri do zbrojí! Rozdeľte hostí a odveďte do bezpečnostných priestorov!"

„Tie sme stáročia neotvorili." hlesla Rosalyn.

„Ale teraz nadišiel ich čas." odvetil Theron a vzal svoju lásku za ruku a otočil sa za zvyškom rodiny, „Dôležité je aby sme všetci zostali pokope..."

„Nie!" zaprotestovala Skylar s slzami nakrajíčku, „Musím si ísť po svoju Lunu! Nemôžem ju nechať samotnú!"

„Luther!" ohriakol ho kráľ, keď sa začali vzďaľovať.

„Vezmeme si stráže. Zvládneme to." ubezpečoval ho rýchlo Luther. Nikto tomu priveľmi neveril. Všetkých nás držal v okovách strach. V tom mi priezračný ostrý pohľad zamieril k mojim rodičom, vystrašene sa obzerajúc v mase nervóznych i kusavých upírov. Jeden strážca otca surovo sotil dopredu k dverám.

„Moji rodičia!" hlesla som, pustila Apollyona a opito utekala preč, nereagujúc na svoje meno som sa predierala pomedzi dav. Nemohla som ich nechať napospas smrti. Tá mi už vzala milovaných, nesmie aj ich. Dobehla som ich.

„Mama, otec." vydýchla som a zachytila sa otca. Svet sa so mnou točil.

„Dcérka vráť sa k nim, choď do bezpečia, ochránia ťa."

Pokrútila som hlavou, i keď mi beztak bolo zle: „Nenechám vás tu. Samých."

„Anna..."

Prerušila som mamu: „Zomriete. Nechcem, aby ste zomreli."

Slzy sa mi nahrnuli do očí. Zozadu nás popohnal strážca: „Hýbte sa, rýchlo do úkrytov! Princezná Anna? Vy s nami nesmiete ísť, vráťte sa..."

„Nenechám ich tu." vzdorovala som a keď sa ma snažil rytier od nich odtlačiť strčila som do neho, takmer to neustál. Vytreštila som oči na svoje ruky, čudujúc sa ich sile. Preto tie lenivé pohyby upírov.

Niekto ma chytil za plecia a tým mi bránil akémukoľvek ďalšiemu boju proti neprávosti: „Pustite ma!"

„Anna." povedal mi úpenlivo do ucha Aldon, „Takto nič nevyriešiš."

„Aldon nechcem aby zomreli i oni."

Aldon sa otočil na rytiera: „Vezmi si spoločníka a dozri na týchto dvoch. Stráž ich ako oko v hlave, lebo ak oni dvaja zomrú a teba nájdem živého, porátam sa s tebou. Alebo nechám ju, aby sa s tebou porátala."

Rytier trochu vyplašene prikývol a hneď odviedol mojich rodičov bokom, dokonca sa i skôr dostali cez dvere.

„Ďakujem ti." otočila som sa k nemu a nachvíľu zatvorila oči, aby sa mi svet prestal krútiť.