Vampire's bride

4.

Mala som na pamäti, že nemôžem zastavovať. A hlavne, nemôžem spať. Neviem, čo bol ten neznámy zač, no poľahky sa nám dokázal vkradnúť do snov, vedel nás zhypnotizovať a myslím, že ak by som sa niekde bola zastavila aspoň nachvíľu, našiel by ma. Síce som sa nachádzala v ihličnatom lese, čo delila od osady skalnatý chrbát hory, ktorý som poľahky preliezla, i tak som cítila vo vzduchu nebezpečie.

Hľadá ma.

A preto musím urobiť všetko preto, aby ma nenašiel. Navyše, mala som čo robiť, aby som dokázala rozumne uvažovať. Hádka s Johnom ma veľmi ranila. Ale práve toto bola diera v našom vzťahu. Nerozumel mojej slobodnej dobrodružnej duši a tvrdohlavosti. Otec mi rozumel. Vedel, že jeho dcéra nebude taká ako iné, no i tak sa držal nakrátko už len preto, aby mi nepokazil dobré meno v očiach ostatných osadníkov. Dovolil mi ísť raz do týždňa s horármi do lesov a do hôr, no zároveň som si to musela zvyšných osem dní odpracovať. No za ten voľný deviaty to stálo.

Pomaly som kráčala a nezastavovala. Občas ihličnatý les prestriedali len voľné lúky a poskytovali krásny výhľad ako na bujnú divú prírodu na jednej strane, tak aj na chabo ohňom osvetlenú osadu na druhej. Všetci už spali. Okrem strážnika na nočnej stráži, kováčov čo mali práce nad hlavu a otcov rodín. Všetci okrem mňa a neznámeho zabijaka, teraz môjho prenasledovateľa. Všetci, okrem Johna.

Spomínala som si, ako sme sa prvý krát zoznámili. V jeden rok, keď som mala osemnásť, k nám nastúpili noví mladí roľníci, tak ako to všetci chlapci nad 18 rokov, ktorých otcovia nie sú remeselníci, robia. Nikdy som sa o roľníkov veľmi nezaujímala, rovnako to bolo aj v ten rok. Jeden deň sa moja rebelantská duša znova ozvala, a tak som sa večer vybrala do stajní osedlať koňa a vyjsť s ním za osadu, aby mi vietor no vlasoch a konský pach odviedli preč myšlienky a vyčistili mi myseľ na ďalšie dni. Vtedy už roľníci odchádzali domov, no John tam bol. Rozprával sa s mojím koňom. Bol to príjemný pohľad, pretože bolo vidno, že jeho city k zvieratám sú úprimné. Chcel ho očistiť, no ja som ho v pravej chvíli zastavila.

„Slečna sa niekam chystá? Nie je na to neskoro?"

„Pokým je slnko na nebi, tak nie." vystrčila som bradu. Zaškeril sa.

„Ste dobrodružná povaha? Otec vás musí držať nakrátko." nedal sa. Bolo normálne, že napriek môjmu mladému veku a tomu, že sme boli rovnako starí, mi vykal. Vykalo sa už len z princípu, keďže pracoval pre našu rodinu a aj keby mi bolo osem, aj vtedy by mi musel vykať. Zato ja som mu tykala, pretože to bol pracovník. Rovnako sme tykali aj kováčom, ak to náhodou už neboli muži so šedinami.

„Otec ma stráži len tak, ako je to nutné." ohradila som sa.

„Preto tajne odchádzate?"

Pootvorila som ústa, no nemala som argument.

„Viem, ako to chodí s dcérami. Mám dve sestry. A poznám režim. A ten hovorí, že dievčatá nemávajú takéto neskoré vychádzky."

„A tiež hovorí, že roľníci nerobia dlhšie ako treba."

„Neponáhľam sa domov."

„Ale ja sa zas ponáhľam von. Tak mi prosím ustúp."

„Ako si prajete slečna." šibalsky sa usmial, no keď som prechádzala okolo neho, šikovne ma vzal na ruky a vyviedol von.

„Pusti ma! Blázon akýsi!" pobúchala som mu po pleci.

Položil ma na zem a zatiaľ čo jednou rukou si šúchal plece, druhou ma pridržiaval: „Vy máte teda silu, slečna."

„Musím sa brániť proti nespratníkom ako si ty..." ani som nedopovedala, lebo ako som sa tak motala len aby som sa vyslobodila z jeho zovretia, nevšimla som si konskej kade s čistou, no ľadovou vodou za mnou, potkla sa a zároveň so sebou stiahla aj Johna. Na moment sa mi hlava ponorila pod hladinu, ako tak na mňa dopadol, no on mi ju hneď vytiahol. Zadívala som sa do jeho hnedozelených úprimne vystrašených očí a to mi bohate stačilo. Od tej chvíle sa zastávam názoru, že to boli tie najkrajšie oči aké som kedy videla.