Vampire's bride

21.

Precitla som. Cítila som ako ma niekto ovieva a na čele som mala čosi vlhké.

„Som v poriadku, dajte to preč." zamrmlala som a pokúsila sa posadiť na neveľkom gauči. Zacítila som ako mi dve ruky pomohli nadobudnúť rovnováhu. Zaškúlila som na tmavomodrý, takmer čierny kabátec.

„Skutočne?" pozrela som po ňom.

Nechápavo sa zamračil no napokon pochopil mojim myšlienkovým pochodom.

„Chcel som ti to vysvetliť jemnejšie."

„Chcel si mi to vôbec vysvetliť?" povedala som mierne vyčítavo.

„Anna." ohriakol ma. Stíchla som a prijala od neho pohár vody.

„Toľko tajností." pokývala som hlavou.

„Len som ťa chránil. Vedel som, že ťa takto vezme. Lenže Aldon..." začal nahnevane, no prerušila som ho.

„Kde je?"

„Predsa tu." ozvalo sa obďaleč, kde sa princ ľahostajne opieral o drevený vyrezávaný stolček. Svetlo z lustru mu skresľovalo tvár, keď ju mal sklonenú v zamyslenom pohľade. Zdvihol ku mne svoje tmavohnedé oči, keď vycítil môj pohľad.

„Ako ste si to mohli dovoliť?" osočila som sa na neho.

„Teraz keď poznáš svoje postavenie a moc si dovoľuješ zvyšovať hlas?"

„To by som si dovolila i bez toho, princ Aldon. Chcem tým naznačiť, že Vaše správanie mi príde nemiestne."

„Niekto musí byť tou, čiernou ovcou nemyslíš?" zadíval sa na mňa, až mi to prišlo, že sa skutočne zadíval do mňa. A jeho slová boli ako šíp. Trafil sa až podozrivo presne. Pozrela som na Apollyona, ktorý mal nervy na krajíčku.

Môj pohľad mu dokonale stačil, aby začal konať: „Aldon odíď."

„Ako si praješ." zamrmlal a už ho nebolo.

„Kráľovná?" pozrela som na Apollyona neveriacky a môj hlas bol nezvyčajne tenký.

„Chcel som ti to povedať ešte pred svadbou. No videl som, ako vnímaš všetok ten zmätok okolo kráľovskej rodiny. Môžem posúdiť, že si s Petrom rozumieš lepšie, ako s ktorýmkoľvek z nás."

Uprel na mňa pohľad, akoby čakal na odpoveď, no tá neprišla. Nemohla som mu protirečiť a zároveň som nechcela narovinu priznať pravdu.

„Chránil som ťa." povedal s dôrazom, akoby som mu neverila. Prikývla som, „Som tretie najstaršie dieťa a teda trón prináleží mne. A tebe."

„Kedy?" vytisla som zo seba a nervózne si žmolila lem sukne.

Narovnal sa: „Najskôr o osemdesiat rokov. Kým otec nezostarne a nebude môcť kvôli slabote vládnuť. Potom bude pár sto rokov iba dožívať. Staroba prechádza rýchlo."

„To nie je veľa. Teda, na upírske pomery." opravila som sa.

„Lebo mu veľa času ani neostáva. Sám si to uvedomuje."

Mne sa naopak zdalo, že v týchto rokoch je v plnom rozkvete. Teda predtým býval brutálnejší?

„A kráľovná?" vypytovala som sa ďalej.

„Poberie sa na večný spánok o čosi skorej." hľadala som akýsi cit, no nič som nepočula. No i napriek tomu som videla, že pohľad v očiach mu o čosi znežnel. Nech sú akí sú, miluje ich. Sama som tomu nerozumela.