Maturantka Tereza nesníva veľké, odvážne sny.
Chce len zvládnuť maturitu, neskôr výšku, spoznávať nové miesta a nových ľudí, ktorí ju už nebudú súdiť. Za svoj život si mylných úsudkov užila už dosť, a až keď sa súčasťou jej života stal Jonah, nevla...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Vykročila som za ním. A akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete, Chris mi vzal ruku do svojej, a kráčali sme na stanicu držiac sa za ruky. Za iných okolností by ma to vyviedlo z miery, ale teraz som mu bola za toto gesto vďačná. Nerobila som si nijaké nádeje, že by malo znamenať niečo viac, ako len jeho podporu. Potrebovala som cítiť, že je pri mne, že sme tu jeden pre druhého. Ostali sme len my dvaja, ja som už dosiahla plnoletosť, a on mal skoro dvadsaťdva rokov, boli sme obaja dospelí, slobodní. A boli sme nevlastní súrodenci, na tom nemenila nič ani smrť našich rodičov. Moje city k nevlastnému bratovi boli neprípustné, v našej spoločnosti neprijateľné. Pripadalo mi to nespravodlivé, veď Chris bol pre mňa vlastne ako hociktorý cudzí chalan, nespájali nás žiadne pokrvné putá, a predsa by bola naša láska neprijateľná, keby... keby sme našim citom nechali voľný priechod, keby sme mali medzi sebou vzťah.
Nevedela som však, ako je to z Chrisovej strany, jeho správanie voči mne ma miatlo. Občas som si myslela, že ku mne tiež cíti niečo podobné, ako ja k nemu, ale vzápätí ma svojím správaním o tom nepresvedčil. Stalo sa mi, že som niekoľkokrát zachytila jeho pohľad, skúmavý, sledujúci, akoby o niečom uvažoval. Zmizol však tak náhle, ako ten okamih, kedy si Chris nedal pozor a bol pre mňa chvíľku prístupný.
Kým sme došli na policajnú stanicu, bola som pokojnejšia, len slané stopy po slzách na mojich lícach, boli dôkazom môjho smútku. Chcela som ho potlačiť do hĺbky zabudnutia, do najskrytejšieho zákutia svojej mysle, ale každú chvíľu odtiaľ dával o sebe bolestivo vedieť. Poručík Galis prekvapene vstal zo stoličky, keď sme s Chrisom vstúpili do jeho kancelárie. Nečakal, že sa s niekým vrátim. „Všetko v poriadku?" spýtavo na mňa pozrel. Prikývla som. „Poručík, toto je môj nevlastný brat Chris, o ktorom som vám hovorila," ukázala som na Chrisa stojaceho pri mne. „Hovorili ste spolu cez telefón." Poručík spýtavo nadvihol obočie. „S nikým som netelefonoval," povedal a potriasol Chrisovi rukou. „Poručík Galis," predstavil sa mu. „Asi už viete, čo sa stalo vašim rodičom." Prišlo mi to celé zvláštne. Keď Chris netelefonoval s poručíkom, ako vedel, že sú mŕtvi? Ako o tom vedel skôr, než som to vyslovila?
Chris prikývol, ale jeho tvár neprezrádzala žiadne pocity. „Bude potrebné ich identifikovať, však?" spýtal sa bez okolkov. „Áno, ale ešte ich nepriviezli. Počítam, že to bude do pol hodiny možné," odvetil mu poručík. Chris sa otočil ku mne. „Tess, nemusíš byť pri tom, dobre?" povedal mi. „Nebude to asi pekný pohľad. Ja to spravím, môžeš tu na mňa počkať." „Pôjdem s tebou. Chcem ich ešte vidieť... naposledy." „Slečna Kostelanská, môžem vám ponúknuť kávu či horúcu čokoládu? Síce len z automatu na chodbe, ale myslím, že by vám možno aj padla vhod," ponúkol mi poručík. „Vybavím zatiaľ s vaším nevlastným bratom potrebné formality." Pochopila som, že sa ma chce slušne zbaviť, a prebrať niečo dôležité s Chrisom, pri čom nemusia byť moje uši. Zalovila som vo vrecku nohavíc, ale nenašla som nijaké drobné. Chris mi vhodil do dlane svoje, jeho prsty sa dotkli mojej dlane a mnou pri tom letmom dotyku prebehlo niečo ako elektrický výboj. Vzhliadla som mu do tváre, či to cítil aj on, ale jeho pohľad bol temný a nečitateľný. „Fajn, vrátim sa o chvíľu," a vyšla som na chodbu zatvoriac za sebou dvere.
