Maturantka Tereza nesníva veľké, odvážne sny.
Chce len zvládnuť maturitu, neskôr výšku, spoznávať nové miesta a nových ľudí, ktorí ju už nebudú súdiť. Za svoj život si mylných úsudkov užila už dosť, a až keď sa súčasťou jej života stal Jonah, nevla...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Nebolo v mojich silách zmeniť to. Bola som až príliš spútaná všetkým, čo stálo proti mne, čo ma stále zrážalo k zemi, a musela som sa podriadiť. Nemala som dostatok času.
Vlastne, už som nemala temer žiaden...
A tak som teraz sedela pred zrkadlom a čakala, kým mi dve slúžky dokončia zložitý účes. Svadobný účes.
Šaty som mala jednoduché, nič prepychové, držala som predsa smútok. Svadba sa konala, aj napriek nemu, oveľa skôr, ako sa mala pôvodne, aby mal v Zemi kto ďalej vládnuť. Aby som mohla byť korunovaná.
Len včera bol kráľ pochovaný, a dnes sa mala konať svadba, v tichosti a bez pompéznych osláv, ktoré sa pôvodne chystali. Zo zrkadla na mňa hľadela bledá tvár s veľkými, trochu vydesenými očami. Desila som sa nasledujúcich hodín. Ach, nielen hodín, ale aj dní, týždňov a mesiacov... koľko to bude trvať?
Greta sa vrátila do izby práve vo chvíli, keď mi slúžky dokončili účes a odstúpili, aby som si ho prezrela. Mne bolo úprimne jedno, ako vyzeral.
„Výborne, skvelá práce! A teraz, nechajte nás, pre zvyšok dňa máte voľno," zatlieskala rázne Greta a dievčatá ju s radosťou poslúchli, vidina voľného dňa ich viditeľne potešila. Osameli sme. Pestúnka si ma pozorne obzerala, v zrkadle sa nám stretli pohľady.
„Si nádherná," povedala s dojatím v hlase. Mlčala som, neodpovedala som jej ani slovkom. Mala som tušenie, že sa bude chcieť vrátiť k nedokončenému rozhovoru spred dvoch dní, keď nás vyrušila Ewa. Odvtedy nebola príležitosť vrátiť sa k nemu, lebo aj Chris bol stále pri mne, ako sľúbil, a bola som mu za jeho prítomnosť nesmierne vďačná.
Greta vzala z postele bohatú vlečku a pokynula mi, aby som vstala. Korzet šiat bol len jemne zdobený striebornými výšivkami, sukňa bola hladká a padavá. Vlečka sa mala prichytiť na drobné gombíky, ktoré bez nej okolo pásu tvorili akýsi kvetinkový opasok, nik by neprišiel na to, že tam patrí aj vlečka. Myslela som, že od nervozity vyletím z kože, kým mi ju Greta nenáhlivo, mlčky zapínala, gombík po gombíku. Dávala si na čas.
„Poľahky ju odstrániš aj prudkým trhnutím," zastala napokon predo mnou. „Preto som ju tak navrhla. O tie gombíky sa neboj."
Nerozumela som, prečo mi povedala práve toto. Tiež bola nervózna a vravela tak z cesty?
„Theressa, tvojej matke som nestihla pomôcť," chytila ma za ruky. Jej boli teplé, moje ako vytesané z ľadu. „Pri tebe tú chybu už nespravím."
Sklonila hlavu a nadýchla sa, a keď na mňa opäť pozrela, v očiach sa jej ligotali slzy.
„Takže," stisla mi ruky. „Čas je to, čo príliš nemáme. Všetky stráže sú v kaplnke, chodby Paláca nik nestráži. Všetci dôležití ľudia sú tam tiež. Mám ťa priviesť ja, ako vieš."
