Maturantka Tereza nesníva veľké, odvážne sny.
Chce len zvládnuť maturitu, neskôr výšku, spoznávať nové miesta a nových ľudí, ktorí ju už nebudú súdiť. Za svoj život si mylných úsudkov užila už dosť, a až keď sa súčasťou jej života stal Jonah, nevla...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ten hlas by som spoznala kdekoľvek. Zákerný, výhražný, z ktorého mi naskočili zimomriavky. „Vyvolená," plazil sa mi v ústrety vysokou trávou. „Čakali sme na okamih, keď spravíš chybný krok..."
Dočkali sa. Ja hlúpa som v návale emócií nepostrehla, že deň sa chýlil ku koncu, že bežím lesom v západe slnka, ktoré mi malo byť výstrahou. Čo s tým teraz? Cúvla som smerom, o ktorom som si myslela, že som odtiaľ prišla, no zastavil ma hlas za mnou.
„A ty si ho tak pochabo spravila, výborne! Náš Temný Pán bude určite spokojný!"
Vnorila som sa do tieňa, rovnako, ako keď som sa predtým chcela ukryť v tieni starého domu, a stiahol ma k sebe Temný. Aj teraz som za sebou cítila hrubú látku jeho habitu. Bola som v pasci.
Naokolo akoby sa do súmraku dňa rozpíjal čierny atrament, všetko zahalila tma, s každou uplynulou sekundou o odtieň tmavšia a temnejšia. Nemohla som sa zhlboka nadýchnuť, ako ma Temný gniavil vo svojom zovretí, len som v krátkych, plytkých nádychoch dostávala do pľúc potrebný kyslík. Hlava sa mi točila, prestávala som vnímať okolie, keď zahrmel ďalší hlas.
„Náš Temný Pán ju chcel živú a pri vedomí, takže trochu uber, a daj jej dýchať," zaznel rozkaz a zovretie okolo mňa povolilo, našťastie. Netušila som, čo mám čakať, Temných bolo okolo mňa naraz nespočetne. Vôbec to nevyzeralo dobre. Akoby ich temnota navôkol po jednom vytvárala, tu a teraz. Začínala som chápať, čo mi spomínal Chris, že v noci je nedobré ostať von. Ak sa temné prízraky takto rýchlo zjavia, ich obeť nemala šancu. Ani ja som ju už nemala. Nijakú. Aj keby sa tu nejakým zázrakom zjavil Chris, dokonca aj s Adamom, nemali by proti nim šancu, nech boli vycvičení akokoľvek.
„Vezmem ju k nemu," začula som svojho väzniteľa, a vzápätí som sa ocitla nad zemou. Všetko sa so mnou točilo ako v špirále, až som zrazu stratila pojem o čase, mieste i priestore. Netušila som, či letím, padám alebo či sa vznášame. Vzduch okolo mňa akoby vibroval, čiastočky prachu sa ligotali. Načiahla som sa, že sa ho dotknem, úplne mi počarovali, ale nestihla som to. Zostala som visieť vo vzduchu, všetka tá tajomná energia, ktorá ma obklopovala, naraz zmizla, a v ďalšej sekunde som už padala, priťahovaná gravitáciou k zemi. Natiahla som pred seba ruky v snahe stlmiť hroziaci pád, napriek tomu som dopadla poriadne tvrdo, až mi z úst unikol bolestivý vzlyk. Pod sebou som rozpoznala kamenistý povrch s chumáčmi trávy. Kým prešla prvotná bolesť, zostala som bez pohnutia na zemi, musela som to rozdýchať, dlane i kolená som mala odreté, určite mi aj tiekla krv.
„Pozrime sa, koho to tu máme?" ozvalo sa kdesi predo mnou, a pri započutí toho hlasu sa mi zježili všetky chĺpky na tele. Znelo v ňom hádam všetko zlo sveta.
Pomaly som zodvihla hlavu. Rozoznala som veľké priestranstvo lemované stromami, ktorým sa nepohol ani lístok. Ticho boli ťaživé, až zlovestné. Kľačala som na niečom podobnom lúke, ale suchej a vyprahnutej.
