Maturantka Tereza nesníva veľké, odvážne sny.
Chce len zvládnuť maturitu, neskôr výšku, spoznávať nové miesta a nových ľudí, ktorí ju už nebudú súdiť. Za svoj život si mylných úsudkov užila už dosť, a až keď sa súčasťou jej života stal Jonah, nevla...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Stále mi úplne nedochádzalo, že dnes sa to stalo. Dnes ma Daniel prvýkrát pobozkal, tak ozajstne. Rozochvel vo mne struny túžby a dosiaľ nepoznaných pocitov. Medzi nami sa všetko zmenilo, práve tým jediným bozkom, už nebol len môj kamarát. Vyznal mi svoje city. Ja som nebola schopná mu jeho úprimné vyznanie opätovať. Zatiaľ nie. Aj keď... aj keď to, čo vo mne prebúdzal, čo sa pri ňom vo mne odohrávalo, všetko sa šialene intenzívne miešalo, a bolo mi to príjemné, to som si musela priznať. Chcela som k nemu cítiť to, čo Daniel cítil ku mne. A raz mu povedať rovnaké slová. Raz...
Stála som na opustenej ulici, len pred chvíľou odišiel taxík, a bola som ponorená v myšlienkach, čas plynul okolo mňa a strácal sa v nenávratne. V mysli som si premietala celý dnešný večer s Danielom, kino a jeho prítmie, rušené len premietaným filmom z plátna, jeho blízkosť, bozky.
A potom tú uličku. Hlas z tmy. Vy – vo – le – ná. Znovu som ho počula, po toľkých dňoch, týždňoch. Obtrel sa mi o uši ako vánok. Hlas znel zlovestne, hrozivo, ako keď som ho počula naposledy. Stuhla som zdesením. Opäť sú nám v pätách?
V kabelke mi zavibroval mobil, až som sa strhla. Vytiahla som ho, nazdávala som sa, že je to ešte Daniel. Avšak, bol to Chris. „Poď už domov, Tess. Čo si tam vrástla do chodníka?" Automaticky som sa pozrela hore k nášmu oknu, s mobilom pri uchu. Odkedy sa pozeral? V kuchynskom okne som videla jeho tmavú siluetu, za ním svietilo svetlo od kuchynskej linky. Takže, už sa vrátil. Ukončila som hovor a pobrala sa domov. Každým krokom som rozmýšľala, čo mu poviem. Záleží však, čo videl. A rozhodne by som mu nedokázala povedať o zlovestnom Temnom, ktorého som začula. Možno sa mi len vrátili nedávne spomienky. Možno to bol len prelud. Rozhodla som sa zatiaľ mlčať, a nepridávať mu starosti.
Vstúpila som do bytu a zamkla za sebou dvere, už to bol môj zvyk, najmä keď Chris nebýval doma. I teraz som tak spravila automaticky, bez rozmýšľania, aj keď už bol doma. Kabelku som položila na stolík, vybrala som si z nej mobil, vyzula topánky a pobrala sa do kuchyne, kde ma čakal. „Kedy si sa vrátil?" spýtala som sa ho a položila mobil na stôl. Venovala som mu len letmý pohľad, že registrujem jeho prítomnosť, v dreze som si umyla ruky a naliala pohár čistej vody. Musela som sa niečím zamestnať, nechcela som sa naňho pozrieť. Ešte nie.
„Len nedávno," zaznela jeho odpoveď. A ticho po nej. Dopila som vodu a odložila pohár. „Chceš niečo na večeru? Môžem niečo rýchle uva..." „Nie, Tess, ďakujem," prerušil ma rázne. „Kde si bola doteraz? A... s kým?" „Vieš predsa, že v práci." „Pokiaľ viem, nekončíš tak neskoro." Pozrela som na hodiny nad dverami, bolo niečo po desiatej. „Ideš ma vypočúvať?" vznietil sa vo mne hnev. „Pýtam sa. Mám právo to vedieť." „Právo to vedieť? A to už ako? Som dospelá, Chris! Môžem si chodiť kam chcem a s kým chcem, nemyslíš?" „Neberiem ti to právo, ale vieš, ako sa veci majú. A vrátila si sa po zotmení," pristúpil o krok ku mne.
