Niekto ako ty ✔

Kapitola XXIV

Nechápavo som naňho pozrela. „Vrátiť sa tam? Priamo k nim?"
„Nie," odstavil auto a vypol motor.
Dlaňami si prešiel po tvári, akoby nimi chcel zotrieť všetky starosti.
„Nepokús sa mi utiecť," povedal, hlas mu znel zrazu akosi unavene.
Napriek jeho žiadosti som vystúpila zároveň s ním, a zabuchla za sebou dvere trochu ráznejšie, než som mala v úmysle. Kým obišiel auto ku mne, dala som si ruksak na plecia, a vydala sa od neho preč.
„Tess!" vykríkol za mnou, no neobzrela som sa. Bolelo mu už len pomyslenie na to, že je v mojej blízkosti. Opäť. Spomienky na jeho bozky boli ešte príliš čerstvé. Napriek nebezpečenstvu, v ktorom som sa ocitla, sa drali na povrch, pokúšali ma a boleli.
Schytil ma za poranenú ruku, a stočil k sebe. Sykla som od bolesti, rana mi začala nanovo krvácať.
Pozrel mi na ruku a potom do tváre. „Ty si zranená?"
„Len škrabnutie."
„Od Temného?"
Prikývla som. Vyzeral zrazu akosi vystrašene.
„To je nebezpečné, Tess... Musíme sa poponáhľať."
Cúvla som. „Čo chceš robiť?"
„Teraz nie je čas na vysvetľovanie..."
„To mi je jasné, v poslednom čase ti to veľmi nešlo."
„Prestaň, Tess," zahriakol ma. „Toto je vážne."
Znovu ku mne pristúpil, až príliš blízko. Vzdorovito som mu pozrela do tváre.
„A čo, ak s tebou nechcem nikam ísť?"
„Budeš musieť, inak ťa zabijú."
„Kam chceš pred nimi akože zmiznúť?" nedala som sa.
„Uvidíš."

Chytil ma za ruku a voviedol do neďalekého vchodu domu. Nikdy som tam nebola, nechápala som, čo tam chce robiť. Stisk jeho ruky bol pevný, bál sa azda, že mu utečiem?
Vystúpili sme po schodisku na prvé poschodie, svetlo len tlmene svietilo. Chris zastal pred dverami akéhosi bytu, meno na dverách som nepoznala.
„Ideme na návštevu?" spýtala som sa ironicky.
Pokrútil hlavou, z hrude mu vyšiel povzdych.
„Myslel som, že ťa budem mať čas pripraviť," začal nerozhodne a pozrel mi do očí. Čítala som mu v nich smútok, rozčarovanie, hnev aj... nie, to nie sú city. City ku mne.
„Pripraviť na čo?" dochádzala mi pri ňom trpezlivosť.
„Na návrat. Na všetko, čo ťa tam čaká," pokrútil hlavou. „To je teraz už aj tak jedno."
Absolútne som nechápala o čom hovorí. Preskočilo mne, alebo jemu?
Otočila som sa späť do chodby, pripravená odísť. Toto nemá nijaký zmysel.
„Čo robíš?"
„Idem preč, veď je to celé na hlavu."
Zastal mi cestu. „Prestaň! Neuvedomuješ si, aké je o vážne?"
„Viem, aké je to vážne, ale ty..."
„Čo ja?"
„Správaš sa, ako keby ti..."
Kvílenie, ktoré mi zmrazilo vnútro, prerušilo tok mojich slov. Trhalo mi z neho uši. A, bolo príliš blízko.

„Nemáme čas na debaty, Tess," otočil ma znova ku dverám bytu. „Musíme ísť."
Postavil sa vedľa mňa.
„Keď prejdeme cez tieto dvere, nebude za nimi byt, akoby si čakala," povedal.
Čo to má znamenať? Začínala som sa obávať, že to je v rozpore so zdravým rozumom. A... začínal ma zvierať strach. Znovu.
„Nikam s tebou nejdem, kým mi nepovieš, o čo tu vlastne ide!" vzoprela som sa a odstúpila od dverí.
Ťažko si vzdychol.
„Vieš si vybrať chvíľu, Tess. Keď prejdeme cez Priechod, všetko ti poviem, ale teraz..."
„Priechod? Čo to má, dopekla, znamenať Chris? Nepôjdem s tebou cez nijaký Priechod!" vyprskla som.
„Musíš Tess."
„Musím? Ja musím najprv vedieť, čo ma čaká!"
„Veríš mi?" spýtal sa nedočkavo.
Išlo nám o sekundy, vedela som to, ale aj tak som si nebola istá, či mu veriť. Chcela som, naozaj veľmi.
„To s tým nemá nič..." začala som podráždene, rozhodila som rukami. Prerušil ma buchot pod nami, rozleteli sa vchodové dvere domu. Chris pozrel smerom ku schodisku, a zmrazil ma priam ľadovým pohľadom.
„Fajn, slečna dôležitá! Teraz prejdeš so mnou cez ten Priechod," vyrazil zo seba nahnevane. „Lebo ťa tam musím dostať. Je to moja úloha!"
Chytil ma za ruku a pozrel mi do očí s takým dôrazom, až som zatajila dych.
„Tvoje celé meno je Theressa Agnes Camille di Castello, a si posledný žijúci kráľovský potomok."