Maturantka Tereza nesníva veľké, odvážne sny.
Chce len zvládnuť maturitu, neskôr výšku, spoznávať nové miesta a nových ľudí, ktorí ju už nebudú súdiť. Za svoj život si mylných úsudkov užila už dosť, a až keď sa súčasťou jej života stal Jonah, nevla...
Oops! Ang larawang ito ay hindi sumusunod sa aming mga alituntunin sa nilalaman. Upang magpatuloy sa pag-publish, subukan itong alisin o mag-upload ng bago.
Tvár sa mi šúchala o hrubú, drsnú látku, cez ktorú som nič nevidela. Ani som vlastne nechcela. Zvieral ma strach, márne som sa snažila pochopiť, čo sa stalo. Bol to zlomok sekundy. Osudný okamih, ktorý ma dostal do tejto šlamastiky. Skôr som cítila, ako videla, že ma naložili do nejakej drevenej bedne, kde som si akurát mohla vystrieť nohy, a viezli ma preč.
V hlave mi zostali dve veci. Pohľad toho chlapčeka, ktorého som chcela zachrániť pred rozbehnutým, splašeným koňom, a Chrisov bezmocný výkrik, keď ma nestihol zachrániť. Chlapček vedel, že je to pasca, svojim pohľadom, ktorý na okamih skrížil ten môj, sa mi ospravedlňoval. Sekundu na to, ako sa zvrtol a utiekol splašenému zvieraťu spod kopýt, ma zdrapili niečie silné ruky, vytiahli ma na koňa, a odnášali preč.
Mali to premyslené, to som musela uznať. Akože zdivočený kôň naraz cválal pekne za nami, už celkom krotký. Keď zo mňa opadol prvotný šok, začala som sa metať a vzpierať svojmu únoscovi, bol však silný, držal mi ruky v šachu tak pevne, až som mala v jednej chvíli pocit, že mi zlomil nejaké kostičky v zápästí. Za mestom ma zložil z koňa, ale to ma už schytili iné ruky, natiahli mi cez hlavu tú hrubú látku, ktorá ešte aj hnusne zapáchala, zviazali mi ruky, a strčili ma do tejto drevenej veci, kde som len bezmocne sedela a čakala, čo so mnou bude ďalej. Nevedela som si to predstaviť, vôbec som nechápala, čo sa okolo mňa deje. Prečo ma uniesli? Vedeli, kto som? To predsa nemohli...
Pochybovala som o tom, za celý čas som nevydala hláska, ani nepozrela nikomu do očí, Chris by bol na mňa hrdý. Vyzerala som rovnako ako ženy, čo sme stretli v mestečku. Rovnaký strih šiat, rovnaký čepiec na hlave, rovnako sklonená hlava. Aj topánky mi stihol Chris kúpiť nové, našťastie. Neviem, ako by si vysvetlili moje tenisky. Ruksak som po dlhom prehováraní nechala v zrube, Chris mi dal podobnú tašku, akú mal aj on, nechcela som sa rozlúčiť so svojimi vecami. Aspoň tie mi pripomínali odkiaľ som prišla, môj doterajší život.
Drevený povoz nadskočil na hrboľatej ceste, až ma zabolel zadok, a naraz som začula tichý ston, čo ma prebralo späť k vnímaniu svojho okolia.
„Je tu niekto?" hlesla som do priestoru, zviazanými rukami som sa nemohla načiahnuť. „Au! Bolí to," ozvalo sa odniekiaľ spredo mňa. „Kto si? Tiež ťa... uniesli?" Vzlyknutie. Potom povzdych. „Som tu už druhý deň, som hladná, smädná a unavená," posťažovala si moja spoluväzenkyňa. „Som Elena, a ty?" Rozmýšľala som, či jej povedať svoje skutočné meno. „Tereza," povedala som pravdivo. „Vieš, kam nás vezú?" Začula som niečo podobné zasmiatiu. „Ty o tom nič nevieš?" „Nie," šepla som. „Ak budeme mať šťastie, skončíme len ako slúžky," povedala Elena. „Ak nie, dajú nás jemu." „Jemu?" „Ty si skutočne ešte o tom nepočula?" čudovala sa. Mlčala som, pripadala som si nemožne.
Elena si moje mlčanie vysvetlila ako odpoveď, a pokračovala. „Únosy mladých dievčat sú v Zemi posledné roky veľmi časté. Vyhliadnu si osamelé dievča pri prácach v lese, na poli, alebo použijú lesť so zdivočeným koňom a dieťaťom. Ja som bola sama len chvíľku, kým otec odbehol po vodu," vzdychla si. „Už ho asi neuvidím."
