Sereja

17.kapitola

,,Minulosť ma strašila v snoch."

Nemal som v pláne Sereju ťahať z oslavy tak skoro. Bohužiaľ, plány sa zmenili v minúte ako sa jej otec rozhodol, že ma nahnevá. Hnev, ktorý som pociťoval mocnel každou minútou a neprestávalo to ani v momente ako sme sadli do auta. Od nervov som stláčal volant takou silou, až som mal pocit, že čoskoro praskne a rozbije sa.

Počas cesty sme obaja mlčali, Sereja bola ponorená vo svojích vlastných myšlienkach a ja som na tom bol rovnako.

'Mal by si niečo povedať'

'A čo také? Veď vidíš, že je myšlienkami niekde inde.'

'Pomôž jej. Pred pár minútami ju vlastná rodina zradila, potrebuje cítiť podporu aspoň z tvojej strany, keď sa jej nedostala zo strany rodiny.'

,,Sereja? Ako sa cítiš?" Povzdychla si a chytila ma za ruku, ktorú som mal voľne položenú na riadiacej páke.

,,Sklamali ma. Ukázali mi, kto vlastne sú. I keď som predtým vedela, že ťa neschvália a bude im jedno, ako sa cítim, čakala som, že nakoniec aspoň moja matka ma nechá žiť môj vlastný život. Držali ma celé detstvo v klietke, z ktorej som nemala ako uniknúť. Neskôr som sa stala ich nástrojom na bohatstvo, po ktorom tak túžili. Neviem, niekde v kútiku duše som dúfala, že nakoniec zmenia svoj postoj a dovolia mi milovať toho, kto mi bol skutočne súdený. Podcenila som ich a najviac ma mrzí, že si toho bol súčasťou." Odstavil som auto na krajnici a pozrel som sa na ňu.

,,Sereja, za nič z toho, čo sa dnes večer stalo nemôžeš. Ty nie si stroj ani ich sluha, aby si skákala tak ako oni určia. Máš svoje vlastné sny a túžby, ktoré si chceš plniť. Ak ich nemienia rešpektovať nezaslúžia si byť v tvojej blízkosti. Viem, že ťa dnešný večer trápi, aj mňa to trápi no nie kvôli sebe, kvôli tebe. Neviem si ani predstaviť, akými zverstvami si si musela prejsť, no poviem ti jedno. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo. Aj keby to znamenalo, že sa postavím tvojím rodičom. Si moja. A oni to musia pochopiť." Sereja sa slabo usmiala a pobozkala ma. Cítil som, že sa aspoň čiastočne upokojila, preto som naštartoval auto a pokračovali sme v ceste.

***

Do svorky sme sa vrátili neskoro v noci, čakal som že všetci už budú spať, aj keď som ich oboznámil s našim príchodom, no v našom dome sa svietilo a v obývačke prebiehala tichá vrava. Spoločne so Serejou sme vstúpili dnu a na gauči sme našli sedieť našich kamarátov s prichystanou fľašou vína a pohármi. Nadvihol som prekvapene obočie a Sereja sa zvítala s Callou.

,,Vitajte doma! Keď si nám oznámil, že ste na ceste späť, vytiahol som víno a druhé som dal do chladničky zachladiť. Tušil som, že sa muselo niečo stať a niečo mi vraví, že za to mohli rodičia mojej budúcej švagrinky. Čo sa stalo?" Calla Michaela buchla do rebra a on preafektovane zaukal. Prevrátil som očami a sadol som si do kresla. Pritiahol som si Sereju k sebe a objal som ju okolo pása.

,,Povedzme, že budúcim svokrovcom som sa moc nepozdával." Michael nadvihol obočie, no nekomentoval to. Otvoril víno a každému z nás z neho nalial.

,,Svokrovci nech sa strčia. Nemôžu predsa niekomu určovať koho si vezme a s kým bude mať potomkov preboha!" Takýto výstup som práve od Silasa neočakával. Bol skôr tichý typ, ktorý sledoval a prehodnocoval situáciu predtým ako sa ozval alebo zakročil. Narovinu povedané, Silas bol z nás najzodpovednejší.

,,Sereja ako to zvládaš?" opýtala sa jej Calla a Sereja si povzdychla.

,,Úprimne? Som na nich neuveriteľne nahnevaná a moja vlčica by ich najradšej roztrhala v zuboch. Nechcem mať s nimi nič viac spoločné. Bojím sa však, že sa za dnešný večer budú chcieť pomstiť. Majú okolo seba dosť vplyvných ľudí a sú schopní urobiť čokoľvek, aby dosiahli svoj cieľ. Ak ide o ich reputáciu sú schopní ublížiť aj mne."

,,Nič sa ti nestane. A nech sem svokrovci prídu, s radosťou sa s nimi porozprávam a ver mi, že to nebude príjemný rozhovor pre nich. I keď žijú mimo svorku musia rešpektovať alfu svorky a budúcu lunu. Sereja, ak chcú zostať nažive neurobia žiadnu hlúposť."

,,Silas má pravdu. Patríš k nám od momentu, ako si vstúpila do budovy školy. Nemôžu ti ublížiť ani spraviť nič, čo by ťa rozsmutnilo. Ak sa o to pokúsia, ucítia hnev nás všetkých. A ver mi, hnev trojčiat je oveľa horší pokiaľ je zdieľaný." Všetci traja sme prikývli a Calla súhlasne zahmkala.

,,Mali by sme ísť spať, zajtra máme školu." Sereja sa postavila a ja som ju nasledoval.

Rozlúčili sme sa s ostatnými a zamierili sme do našej izby. Únava nás obidvoch zmohla a tak sme sa prezliekli a obaja sme spadli do postele ako mŕtvoly. Pritúlil som si Sereju k sebe a pomaly som zaspával.

Ako tínedžer v puberte som robil problémy. Moji rodičia už boli zúfalí a ani teraz tomu nebolo inak. Opäť som opustil bezpečné miesto a vybral som sa do lesa za splnu Mesiaca. Určite si už všimli, že som preč a začali ma hľadať. Utekal som, ako mi nohy stačili a vyhýbal som sa konárom, ktoré mi prekážali v rýchlejšom behu. Zastal som na svojom najobľúbenejšom mieste a sadol som si na kraj útesu. Zdvihol som hlavu hore a privrel som oči.

Mesiac mi dodával energiu, cítil som vďaka jeho žiare pokoj. Občas som dokonca počul ako mi našepkáva, no s tým som sa nikomu nezdôveril. Mysleli by si o mne, že som blázon.

,,Ale, ale...koho to tu máme?" Ozval sa hlas za mnou a ja som sa rýchlo postavil a dal som sa do bojovej pozície. Chlap, ktorý stál predomnou držal v ruke dýku.

,,Lovec." Zavrčal som a cúvol som vzad.

,,Chlapče, chlapče...Človek by čakal, že si budeš dávať väčší pozor, aby som ťa nevyčmuchal. A ty si mi vbehol priamo do náruče. Povedz mi, čo s tebou urobím?"

,,Skús mi niečo urobiť a osobne ti odtrhnem hlavu lovec," zavrčal som a vytasil som na neho pazúre. Môj vlk sa snažil predrať na povrch, no musel som ho zastaviť. Ak by som sa začal meniť priamo teraz, lovcovi by som doprial to, po čom túži. Bol by som až príliš zraniteľný.

,,Nevystrkuj pazúre malé vĺča, som silnejší a rýchlejší." Zákerne sa usmial a priblížil sa ku mne. Napriahol sa, no skôr ako dokázal na mňa zaútočiť sa z lesa ozval ohlušujúci vlčí rev a môj otec vo vlčej podobe skočil na lovca. Moja mama bola otcovi v pätách, no ani jeden z mojich záchrancov nečakal, že sa na scéne objavia ďalší lovci. Po jednom z nich som hodil dýku, ktorá vypadla prvému lovcovi, no nestihol som zaútočiť na ostatních. Mama zrevala od bolesti a ja som bolestne skríkol.

S výkrikom som sa posadil na posteľ a prerývane som dýchal. Rukami som si pretrel oči a mykol som sa, keď sa na mojom ramene objavila dievčenská ruka. Otočil som sa a pozrel som sa na Sereju, ktorá sa na mňa ustráchane pozerala.

,,Som v poriadku." Neviem, či som ubezpečoval viac ju alebo seba. Sereja mi dala bozk na temeno a ja som si ju pritiahol k sebe.

,,Zľakla som sa, keď si skríkol. Znelo to, akoby si trpel neuveriteľnou bolesťou. Čo sa ti snívalo?" Opýtala sa ma a odtiahla sa odo mňa.

,,Spomienka z minulosti, ktorá sa prediera občas na povrch. Nič to nie je, sľubujem."

Tú noc som prišiel o oboch rodičov mojou vinou. Aj napriek tomu, čo sa stalo, som sa stal alfou svorky. Všetci vedia, čo sa vtedy stalo, no ani jeden člen svorky nepochyboval o mojom vedení, všetci stáli pri mne a mojich bratoch. Sľubil som mojím rodičom, že sa o svorku postarám a to som mienil dodržať. Sereja tu bude v bezpečí.