MisFortune

1: A takto sa to začalo

"Siena!" ktosi na mňa z diaľky zakričal. Obzrela som sa, ale za mnou nešla žiadna známa tvár. Zrejme sa mi to len zdalo. Povzdychla som si. Kedy konečne nájdem v tomto obrovskom meste známom ako New York nejakú spriaznenú dušu? Zastavila som sa na začiatok mojej bežeckej trasy a nastavila mobil, aby mi mohol merať vzdialenosť, či počet spálených kalórií. Domáca z baletu. Výsledky neskôr pošlem trénerke.

Keď som všetko donastavovala, pustila som sa najprv do pomalého behu a neskôr som trochu zrýchlila. Na začiatok som mala zabehnúť 5 míľ, čo bol na mňa dosť slušný výkon. Nesmela som si preceniť sily, inak by to zrejme nedopadlo podľa mojich predstáv.

Počas behu som premýšľala nad baletom a prečo tam vlastne chodím. Na začiatku ma to bavilo oveľa viac než teraz. Ale vtedy ma niektoré cviky učila mama a brala som to skôr ako hru než povinnosť. Nie žeby som v tom bola kedykoľvek neviem ako dobrá. Vždy som patrila k horšiemu priemeru.

Bola sobota ráno, čas jesene. Listy pomaly opadávali zo stromov, príroda postupne umierala. Trochu pesimistický pohľad na svet, mohol by niekto povedať. Ale to ma trápilo najmenej.

Vracala som sa domov po širokej ulici. Vydychovala som, beh mi dal zabrať viac než som čakala. Došla som k nášmu veľkému domu a otvorila si. Bolo odomknuté. Čakala som, že ma privíta mamin milý hlas s jej typickým ruským prízvukom. Volala sa veľmi romanticky, Valentina Yuliya, mala dve mená tak ako ja. Jej drobná postava bola zároveň veľmi štíhla. Husté plavé vlasy jej jemne dopadali na plecia ako zlatý vodopád.

Otca som doma nečakala, stále niečo riešil v práci, bol veľmi zaneprázdnený. Už šestnásť rokov s ním žijem v jednom dome, jednej domácnosti a stále neviem čo to vlastne robí. Každopádne vynáša to veľa. Máme obrovský dom v dobrej štvrti, chodím do kvalitnej školy, mama má šperkovnicu plnú zlata, striebra a diamantov. Pomyslela by som si, že jeho práca asi nebude s kostolným poriadkom, ale bol to veľmi milý a štedrý človek, ktorý však vedel byť aj prísny.

Nikto sa v dome neozýval. Zdalo sa mi to zvláštne, preto som zakričala na mamu. Bez odozvy. Vyzula som sa, topánky odkopla na miesto a išla ju pohľadať. Niečo tu rozhodne nehralo. Prišla som do prijímacej izby, ale nikoho som nevidela, čo bolo úplne jasné, ale chcela som postupovať systematicky. Nepriznala som si to, ale trošku som sa bála čo nájdem. Ďalšia miestnosť bola obývačka prepojená s kuchyňou. Potichu som tam vošla. To, čo som zbadala ma vyľakalo na smrť.