MisFortune

4: Corvo

Na prahu dverí ležal pohodený mŕtvy vták. Mal zlepené perie od krvi a črevá mu trčali von z tela. Smrdel, akoby bol spálený. Nechutné. Bol čiernej farby, dobre vykŕmený, podľa druhu by som povedala havran. To som si všimla za pár sekúnd.

Avšak vplyvom dnešných udalostí bola toto posledná kvapka. Zatočila sa mi hlava a s hlasným výkrikom som padala.

Neomdlela som. Nenašťastie. To by som aspoň necítila tú prenikavú bolesť vychádzajúcu zo zátylku.

Okamžite ku mne pribehla mama spolu s otcom. Pomohli mi si sadnúť a mama mi obzrela zranenie. "Nie je to nič vážne, našťastie tu nebolo nič ostré." Otec vyjavene pozeral na toho vtáka. "Zrejme nevieš kto ho sem dal, že? Nemohli to byť tvoji spolužiaci? Možno si z teba chceli vystreliť..." opýtal sa, akoby hľadal možné vysvetlenie.

Keďže som naňho bola neuveriteľne a zaslúžene nahnevaná, doslova sa mi hnusil pohľad na neho, tak som mu iba odsekla: "Nie!"
"Je ti niečo Siena? Nemusíš sa so mnou rozprávať tak podráždene," povedal navonok pokojným hlasom, ale poznala som ho dobre, mrzelo ho to. Veď nech ho to mrzí ešte viac.

"Budeme musieť odísť. Menšia dovolenka nám prospeje, " povedal nakoniec, pozerajúc sa na havrana. Hneval sa, videla som to na ňom, ale už nie na mňa. Bola som si na sto percent istá, že to súvisí s tým vtákom. Ale odísť? Čo ho to zase napadlo?

"Povedz Elize nech to uprace a zbaví sa toho. Na večeru nezostanem, musím niečo súrne vybaviť," povedal nakoniec a už sa zberal na odchod. Bol vždy samé tajomstvo.
"Ale povedal si predsa, že zostaneš..." začala mama dožadujúc sa vysvetlenia.
"Valentina, vysvetlím ti to neskôr," povedal s prísnym pohľadom, ktorým raz švihol na mňa, vďaka tomu ju zrejme presvedčil. Mala som pocit, že to nechce vravieť predo mnou, čo sa ma samozrejme dotklo, ale zatiaľ som to nechala tak.

Zohol sa, že ide pobozkať mamu na líce. Bola prekvapená, tak sa jemne uhla, ale aj tak sa ich pokožka dotkla. Prečo musí robiť ešte aj túto maškarádu? Jej to očividne tiež nebolo po chuti.

Vstala som zo svojho miesta na zemi a opatrne prekročila vtáka. Vzala som si nejaký zošit, aby som sa prípadne čosi naučila do školy. Izbu som prenechala Elize, našej upratovačke, ktorá sa o úbohé zviera náležite postará.

Zišla som dole po schodoch a potichu si sadla k jedálenskému stolu. Mamu som vo vedľajšej miestnosti, ktorá slúžila ako jej pracovňa, počula ťukať do klávesnice. Bola spisovateľka, fotografka, maliarka. Jednoducho umelkyňa. Príležitostne sa ešte venovala baletu. Jej knihy neboli celosvetovo populárne, ale mali silnú základňu fanúšikov, ktorí ich hltali. My s otcom sme boli jej súčasťou. Teda, ak to nebola len pretvárka.

Znova vo mne vykypela žlč, tak som sa radšej začala sústrediť na učivo. Vedela som, že hnevom nič nevyriešim, aspoň nie v tejto chvíli.

Preberali sme práve pravouhlé trojuholníky a Pytagorovu vetu, ktorú si moji spolužiaci z nejakej mimozemskej príčiny nevedeli zapamätať. Aspoň tak sa tvárili pred profesormi. Ale ja som vedela, koľká bije. Keď chodíte pomaly každú noc na nejakú párty, veľa sa toho nenaučíte.

Často rozmýšľam nad tým, že by sa mi viac darilo v štátnej škole. Na súkromné chodili poväčšine snobi. Aj my sme bohatí, veľmi bohatí, ale nemám potrebu sa tým nejako chváliť. Skôr mám niekedy pocit, že by som to mala skrývať. Tak som bola vychovávaná.

Možno by som tam mala viac priateľov. Vzdychla som si a pustila sa do učiva. Keď som toho mala už vyše hlavy, čo bolo tak po troch minútach, vybrala som si telefón a pozrela sa, či mi niekto z mojich zahraničných kamarátov nepíše. Vo virtuálnom svete som bola extrémne spoločenská. Aký paradox.

"Slečna Siena, váš izba byť uprataná," prišla mi oznámiť Eliza lámanou angličtinou. Zamestnávali sme ju už dlho, ale aj tak sa tento jazyk nevedela naučiť poriadne. "Ďakujem," kývla som jej a tým ju prepustila.

Eliza sem chodila na zavolanie, väčšinu času trávila v domčeku pre služobníctvo na našom pozemku. Naša hacienda a celkovo aj ten domček je tu vlastne rarita, v New Yorku som videla iba pár domov podobných než náš.

Vrátila som sa teda do izby a čítala si novú knihu od jednej japonskej autorky.
Rozmýšľala som, že pôjdem na chvíľu von, len tak na prechádzku, vyčistiť si hlavu.
Obliekla som si obľúbené rifle a tričko, nijako sa nezaoberajúc tým čo mám na sebe a snáď po stý raz v tento deň som zbehla dolu schodmi.

Bola som už v predsieni, keď som zrazu začula: "Nesmieš ísť von, minimálne nateraz."