MisFortune

6: Ako obyčajne

Dievča, ktoré som stretla sa volalo Cayden. Žila sama s bratom, pretože ich rodičia umreli pri leteckom nešťastí a iného príbuzného nemali.

No Cayden si napriek tomu užívala život. Smiala sa, rozprávala vtipy, či svoje príhody. Na všetkom vedela nájsť čosi pozitívne.

Hoci sa mi otvorila, ja som jej ešte nedokázala povedať o tom, čo ma trápi. Ale vedela som, že ak jej to raz poviem, nevysmeje ma a nezradí. Bola som rada, že mám konečne priateľku. Stretli sme sa len dnes, ale rozumieme si, akoby to bolo pred rokmi.

Rozprávali sme sa o všetkom všetkom, keď prišla na reč škola. Zistila som, že spolu s bratom bude chodiť na tú istú školu čo ja! Potešila som sa, aspoň sa nebudem musieť schovávať počas obedných prestávok.

Aj keď boli chudobní, vyžívali iba vďaka práci jej brata, vzdelanie pre nich bolo podstatné, preto si vybrali tú najlepšiu školu v New Yorku, čo bola zhodou okolností tá moja.

Ale nepochybovala som, že Cay do kolektívu zapadne. Bola to tá najmilšia osoba, akú som kedy stretla. Vážne som bola zvedavá, aké má nedostatky. Vzhľadom mi trochu pripomínala moju mamu. Tiež mala blond vlasy, pohodené na pleciach v jemných vlnách a drobnú, štíhlu postavu, len oči mala modré a nie zelené.

Vymenili sme si kontakty a obe sme kráčali domov. Dnes to bola poriadne dlhá prechádzka, povedala som si, keď som konečne dorazila k okoliu môjho domu. Dúfala som, že si nikto nevšimol môj odchod, predsa len, moja vychádzka sa predĺžila viac než o polovicu.

Vyliezla som znova na konáre stromu a pomohla si aj plotom. Spravila som to presne tak, ako keď som vychádzala. Playlist už išiel dávno od začiatku, ale pochybujem, že si to niekto všimol. Zatvorila som okno, vypla hudbu a začala sa prezliekať. Začula som prvý gong, čo znamenalo, že večera je o desať minút. Došla som včas.

Posledné jedlo nám vždy pripravovala Katrina, naša kuchárka. Bola to milá postaršia pani, budila dojem, že je klebetná, ale to by ju otec nikdy neprijal. Vlastne, ako som ju spoznávala, vyzerala chladnokrvnejšia než by sa dalo čakať.

Večeru sme mali veľmi bohatú, raňajky a obed oproti nej vyzerali ako almužna pre chudobných. Čo je v našom postavení nádherná irónia.

Keď sa ozval druhý gong, ktorý oznamoval päť minút pred večerou, zišla som dole. Vzala som si jednoduché šaty na ramienka a jemné náušnice. Tento zvyk obliekať sa výnimočne, zrejme pramenil z otcových koreňov, pretože pri návšteve jeho rodiny na Sicílii sme stále na večere chodili spoločensky oblečení.

Alfredo, náš komorník, nám naservíroval jedlo. Bol hluchý ako poleno, ale myslím, že to vyhovovalo najmä otcovi. Komorník totiž musel byť v dome celý čas. Väčšinou obýval izbu pre služobníctvo pod schodiskom. Keď si to zhrniem, otec je vlastne dosť paranoidný, nedopustil by, aby niekto, hoci len komorník počul niečo z jeho jednaní.

Neznášam tie chvíle, keď musíme vziať niekoho iného. Keď som bola malá, našu upratovačku zastrelili, otec vtedy zúril. Na konkurz sa prihlásilo viacero kandidátok, ale ani jedna nespĺňala požiadavky. Nakoniec nám jeho strýko odporučil Elizu, ktorá sa odvtedy učí po anglicky. Avšak nebolo by múdre čakať od nej zázraky, je to len upratovačka.

Všetci sme si sadli za stôl. Mama mala dnes oblečené skutočne nádherné šaty a doplnky. Vyzerala ako filmová hviezda. Ale to modré oko bolo stále trochu viditeľné. Nechápem ako som si to nemohla všimnúť skôr. Všimla si, že sa na ňu pozerám, preto sa zoširoka usmiala. Ale jej srdce bolo aj tak plné lží.