MisFortune

7: Smrteľná vyhrážka

Na večeri sa stále rozprávame o dôležitých veciach. Preto som čakala, že mi povedia o tom vtákovi, alebo aspoň čosi o dovolenke, ak si to otec nerozmyslel. Katrina a Alfredo boli v kuchyni, keď začal rozprávať o poludňajšom prekvapení v mojej izbe.

"Siena, osoba, ktorá tam toho vtáka položila je mojím nepriateľom. Havran bol niečo ako varovanie. Aj preto sme sa rozhodli, že na chvíľu pôjdeme na výlet k starým rodičom. Čo sa týka školy, už máš vybavené voľno. Letíme v utorok. "

"Akým nepriateľom? A ako to myslíš s tým varovaním?" začala som sa pýtať. V hlave mi vírilo toľko otázok, nevedela som, na ktorú sa mám opýtať ako prvú.

"Už žiadne otázky, myslím, že som to vysvetlil jasne. Tieto veci nemusíš vedieť. Nemajú ťa prečo trápiť. A teraz jedzme," povedal prísnym hlasom a pozrel sa na mňa tak prenikavo, až som sklopila oči do taniera. Zrejme budem musieť na niečo prísť sama.

Nabrala som si z dobrôt, ktoré pripravila Katrina. Tagliatelle s bazalkovým pestom a kúsok pizze s jednoduchou paradajkovou omáčkou. Na väčší tanier som si však nabrala asi dvanásť pirohov, aby som, aj keď skryto, mame vyjadrila spolupatričnosť, solidaritu. Keď si to všimla, smutne sa na mňa usmiala, vedela prečo som to spravila.

V tichosti sme dojedli, podľa ich výrazov v tvári som vedela, že nemá zmysel sa viac pýtať. Pri stole bolo dusno, takže som chcela čím skôr odísť. Prišiel dezert, bruschetta s horúcimi malinami, ktorý som rýchlo zhltla. Ale musím priznať, že nič dokonalejšie som zatiaľ nejedla. Aj tak som však musela čakať, kým chod dokončia aj rodičia a Alfredo odnesie riad do kuchyne, kde ho umyje Katrina. Ďalší z rodinných zvykov.

Po večeri som zašla do svojej izby, osprchovala sa a prezliekla do pyžama. Ľahla som si a rozmýšľala nad udalosťami dnešného dňa.

Nedeľa sa niesla v podobnom duchu. Pohybovala som sa ako mátoha takmer celý deň. Večer mi však zavolala Cay a pýtala sa niečo o škole. Povedala som jej všetko potrebné, tajomstvom pre ňu neostalo ani správanie niektorých spolužiakov, najmä Cassidy, ktorá ma už roky tak trochu tyranizovala. Tvárila som sa, že som v poriadku, ale v hĺbke srdca ma to trápilo. Myslela som, že ju to po istom čase prejde, dospeje, ale márne. Akoby bola čoraz horšia a horšia.

Prišiel pondelok. Ranné vstávanie do školy bolo snáď ešte útrpnejšie než obvykle. V kútiku duše som dúfala, že to pre mňa bude nový začiatok. S novou kamarátkou, ktorá sa ma zastane, by to malo byť skvelé. Ale realizmus ma neopúšťal. Cay vôbec nemusela byť tá, ktorou sa zdala, mohla ju ku mne poslať Cassida, len aby ma zase ponížila. Moja paranoja nemá hraníc, viem.

Obliekla som si školskú uniformu a Chris, náš šofér ma konečne odviezol do tej budovy plnej utrpenia. Cay ma čakala pred vchodom, tak ako sme sa dohodli. Uľavilo sa mi, ak ma čaká, žiadna zrada by nasledovať nemala. Ale v Casside sa človek len ťažko vyzná. Ktovie čo vymyslí nabudúce. Vystúpila som z auta a došla až k nej, v tom sa však z tieňa vynoril niekto, koho som dúfala, že nikdy viac nestretnem.