MisFortune

13: Spomienka

"Predpokladáš správne." Už ma neprekvapilo, že mu to došlo. Zrejme som ho skutočne odsúdila neprávom.
"Takže... To všetko si robila len kvôli tomu, aby som súhlasil?"
"Nefandi si."

To k nám prišiel môj otec, ktorý mi pokynul: "Dones nám pitie, Siena." Inokedy by som odvrkla, ale teraz ma to skôr pobavilo. Bolo jasné, že chce dať Jayovi prednášku.

Škodoradostne som sa zasmiala. Vzala som nejaké drinky, ktoré boli položené na bare a pomaly sa vracala späť.

Otec sa na Jaya posledný raz výhražne pozrel. Pitie si samozrejme nevzal, dokonca si ani nevšimol, že som vzala alkohol. "O čom ste sa rozprávali?" opýtala som sa, keď som zbadala jeho bledosť.
"O chlapských veciach," odpovedal vyhýbavo.
"Si veľmi sexistický, vieš o tom?" odvetila som naoko urazene.
Prezrel si ma od hlavy až po päty a so širokým úsmevom povedal: "Ty tiež."

Aby si nevšimol červeň rozliehajúcu sa po mojej tvári, otočila som sa chrbtom. Svoj drink som vypila na ex. Príjemná páľava sa mi rozlievala hrdlom, keď tú opojnú alkoholickú chvíľu prekazil zase Jay, ktorý ma opäť zozadu objal. Nechápem čo s tým má. Asi nejaký jeho fetiš alebo čo. Striaslo ma.

Prechádzal mi perami po hrdle a kľúčnej kosti, keď mi z úst unikol slabý ston. Dúfala som, že to nepočul. Nanešťastie však moje prosby neboli vyslyšané a tak sa, povzbudený mojím vzdychom, do môjho krku pustil ešte intenzívnejšie. Nedala som to na sebe znať, ale jeho dotyky mi boli príjemné, už dávno som sa tak necítila.

Jedna ruka, ktorá doteraz spočívala na mojom páse, lenivo obkrúžila miesto na ktorom sa nachádzala a vydala sa smerom k boku, kde sa presunula až k nohe. Jeho prsty rýchlo našli rozparok a pohladili mi obnažené stehno. Stisol mi kožu na nohe a trochu vyhrnul šaty.

Nechcela som, aby to zašlo ešte ďalej, tak som ho jednou rukou objala okolo krku a šikovne sa vytočila tak, až som k nemu stála čelom.

"Poďme sa radšej poprechádzať von," navrhla som s trasúcim sa hlasom.
"Ako si praješ," zasmial sa.

Vyšli sme von a prechádzali sa po pláži tak ako predtým. Nič sme nehovorili, no ticho, ktoré sa medzi nami rozliehalo bolo príjemné.

Topánky som si nechala na mieste, kde začínal piesok, aby som sa tam ešte nezabila. Pri mojom šťastí to bolo pravdepodobné.

Ako sme len tak mlčky chodili po piesku, som si uvedomila, že to, čo sa mi stalo, nie je také hrozné. Mňa sa to celé s otcom predsa až tak netýka.

Vtom sa mi do hlavy ostro zapichli výčitky svedomia. Namiesto starosti o párty, Cassidu a flirtovania s Jayom som mala byť maminou oporou.

Zamyslená som si nevšimla, že pod mojimi nohami sa čnie akýsi kameň a tak sa mi oň zavadilo chodidlo. Bola by som isto skončila rozčapená na zemi, keby nebolo Jaydena, ktorý ma zachytil. Viem si predstaviť, že by som piesok na najrôznejších miestach nachádzala ešte týždeň.

Ocitla som sa však v Jayovom náručí, ktorý si to celé, podľa výrazu jeho tváre užíval. Čo som však absolútne nečakala bolo, keď mi zdvihol aj nohy a niesol ma kamsi dopredu. Keď som na neho vystrašene hľadela len povedal:"To je len prevencia proti tomu, aby si sa zase nepotkla."

Chtiac nechtiac som mu musela omotať ruky okolo krku, inak by som zase spadla. S mojím nespokojným mrmlaním a jeho hlasným smiechom, sme sa dostali až k mólu. Tam ma konečne pustil, za čo si odo mňa vyslúžil ďalší škaredý pohľad.

Zadívala som sa na nočnú oblohu. More pod mojimi bosími chodidlami bolo také burácajúce a temné.... Zakrútila sa mi hlava a padala som.
Padala a padala.

Kráčala som po temnej newyorskej ulici. Nikde nebolo ani živej duše. Strach sa mi nebezpečne usadil v hrudi. Srdce mi hlasno bilo, až tak, že by prehlušilo aj tie najhlasnejšie kroky.

Vtom som oproti mne zbadala kráčať postavu. Bol to muž, veľký, svalnatý, vyzeral ako hrdlorez. Červená kontrolka mi výstražne zablikala v hlave. Toho nepremôžem.

Snažila som s ako obísť, no aj tak bol pri mne, keď sme sa míňali. Zrazu som vedela rozoznať jeho črty tváre. Bol to Nate, vtedy som s ním chodila. V mojom tele sa rozliala radosť a úľava. Spadol mi kameň zo srdca. No zarazilo ma, že bol oblečený úplne inak než zvyčajne.

Chcela som k nemu prísť, objať ho a pobozkať, no niečo v jeho výraze ma zastavilo. Netváril sa tak veselo a láskavo ako zvyčajne, keď sa na mňa pozeral.

Prešiel okolo mňa s kamennou tvárou, myslela som, že ma nespoznal. No zničoho nič mi poslal vzdušný bozk. A zrazu bol koniec.

Padala som. Letela som kamsi do neznáma.

"Siena! Siena! No tak... Preber sa už konečne!" kričal na mňa ktosi.

Rozospato som otvorila oči, takto ma občas budila mama alebo Eliza, keď trebalo ísť do školy. Túžila som odvrknúť, keď som cez svoje unavené viečka zbadala Jaya.

"Čo robíš v mojej posteli?!" vyhŕkla som. Snáď som to s tým alkoholom nejako neprehnala a nespravila niečo, čo budem ľutovať.
"V akej posteli? Sme na móle Siena!"
Lepšie som si obzrela okolie.
"Prečo teda na sebe nemáš košeľu?" opýtala som sa nechápavo.

"Spadla si, udrela hlavu a porezala o niečo ostré ucho. Všade bolo veľa krvi, tak som sa zľakol a snažil sa zastaviť krvácanie. To je všetko." Zľahka som si prešla po ušnici a naozaj, nahmatala som čosi teplé a vlhké.

Stále som však bola zmätená. No po chvíli mi akosi všetko došlo.
"Tak sa teda obleč, na tvoje sexi tehličky nie som zvedavá," povedala som neosobne. Samozrejme, že som bola, ale nechcela som aby o tom vedel.

"Takže moje sexi tehličky, vravíš?" usmial sa tým svojím baliacim pohľadom. Dokelu. Nejako mi to slovo ušlo.

"Ešte stále som trochu mimo, takže si nie som istá tým čo vidím, tak sa netvár tak svetoborne. Iste som videla už aj krajšie brucho."
"To si určite nevidela. Aby si to však zistila aj ty, budeme musieť počkať, kým sa ti zrak naplno obnoví a budeš to mocť posúdiť férovo," nevinne sa na mňa usmial tmavými očami. Hral sa so mnou.

Tupá bolesť mi udrela do hlavy.

Strach sa mi nebezpečne usadil v hrudi. Srdce mi hlasno bilo, až tak, že by prehlušilo aj tie najhlasnejšie kroky.

Vtom som oproti mne zbadala kráčať postavu. Bol...

Vytriasla som z hlavy desivé spomienky. Nechcela som prežívať znova to, ako ma môj priateľ, ktorého som stretla v knižnici, uniesol a o dva dni neskôr položil na lavičku v Central Parku.

Najhoršie však bolo, že som si pamätala iba tento kúsok skladačky.

"Siena, čo ti je?"
"Nič, len som si na niečo spomenula."
"Povieš mi na čo konkrétne?"
"Nie."
"Prečo?"

Bolo toho na mňa už priveľa. Po tvári mi začali tiecť slzy. Neboli to tie krokodílie, aké mávajú malé deti, keď ich niečo bolí, ani vodopády, ktoré by tiekli prúdom.... Moje boli malé a jemné, takmer neviditeľné, no Jay si ich predsa všimol.

Ukazovákom mi ich zotrel a chytil moju tvár do dlaní.
"Zajtra mi o tom povieš, dobre? Tu na tomto mieste o desiatej ráno."
"Nie."
"Inak ťa pobozkám."
"Tak fajn."