MisFortune

2: Drvivá pravda

Moja mama ležala na zemi, chrbtom odo mňa. Jej telo vyzeralo tak jemne, ale tentoraz bezducho. Bolo uložené pri konferenčnom stolíku za malým gaučom. Okamžite som k nej priskočila. Jemne som ju pretočila na chrbát a priložila jej ruku na ústa. Našťastie som cítila jej teplý dych. Na zápästí mala tiež slabý pulz, hoci ten celkom ľahko mohol byť môj.

Ako prvé ma však na jej tvári upútalo čosi celkom iné. Mala obrovskú čiernu podliatinu pod okom, ktorá na nej akoby žiarila vďaka prirodzenej bledosti jej pokožky. Jemne som ju prefackala, dávajúc pozor na zranené oko. Keď sa po pár nekonečne dlhých sekundách prebrala, spadol mi obrovský kameň zo srdca.

"Mami, si v poriadku?!" zakričala som na ňu, akoby bola hluchá tú najhlúpejšiu otázku. Bolo jasné, že nebola. Jej boľavé oko, ktoré ledva otvárala, toho bolo jasným dôkazom. Vyzerala, že sa chystá niečo namáhavo povedať, ale nepustila som ju k slovu. "Počkaj, donesiem ti ľad, vydrž chvíľu." Chytila ma za ruky, ale rýchlo som sa vymanila a bežala do kuchyne pre niečo mrazené. Vedela som, že ľad iste nemáme, ale nejaký mrazený hrášok, či iná zelenina, sa v mrazničke mohli nachádzať. Pochybovala som, že ten kto to mame spravil, bol ešte v dome. Pravdepodobne o vlúpanie nešlo, to by boli dvere rozbité, mama tej osobe musela otvoriť. Cestou po ľad som rozmýšľala kto a z akého dôvodu by jej toto spravil. Nepochybne išlo o niekoho temperamentného, kto sa zrejme nevie veľmi dobre ovládať.

Otvorila som dvierka na mrazničke a okamžite ma ovanul studený vzduch, ktorý z nej prúdil. Po behu som bola spotená, potrebovala som niečo na osvieženie. Dlho som sa tam však nezdržala, schmatla som hrášok a bežala k mame. Tá sa očividne pokúšala vstať a sadnúť si na kreslo, čo sa jej aj podarilo. Podišla som k nej a opatrne priložila vrecúško s mrazenou zmesou pod oko. Položila si svoju ruku na moju, aby si to podržala sama. Jemne som vrecúško pustila, aby jej náhodou nespadlo, aj bez monoklov vyzerá veľmi krehko. Posadila som sa na gauč oproti a chvíľu na ňu pozerala. Vedela, že sa začnem pýtať. Ak by to bolo niečo vážne musela by som zavolať políciu, aj keby mi to zakázala. Nerada sa spoliehala na iných ľudí a hlavne na vyšetrovacie orgány. Nikdy som tomu úplne nerozumela, pokiaľ viem, žiadnu skúsenosť s políciou nemala.

Celkovo, mama nikdy nebola typ, ktorý by sa sťažoval. Bola ochotná všetko pretrpieť, len aby sa na nikoho nemusela obracať so svojimi problémami. Bolo to obdivuhodné, ale zároveň tým ničila sama seba. Jej ohľaduplnosť neraz ukončila naše početné hádky s otcom. Vedeli sme sa pochytiť na každej hlúposti. Ale nikdy sme to nebrali vážne.

"Mami, povieš mi čo sa stalo?" opýtala som sa opatrne, aby som ju náhodou nevyľakala. Vždy sa k nej ľudia správali ako k porcelánu, a teraz vyzerala oveľa zničenejšie než kedysi.

"Ja... Nechcem ťa tým zaťažovať," povedala a sklopila oči do zeme. Videla som, že s ňou niečo nie je v poriadku, nie len fyzicky, ale aj psychicky.

"Som tvoja dcéra, už mám šestnásť, zachvíľu som dospelá. Zvládnem to, nech je to čokoľvek. Komu inému by si sa mala zdôveriť?" dúfala som, že ju rečníckou otázkou na konci presvedčím.

"My... Pohádali sme sa... Nebola to až tak jeho vina. V práci má toho teraz veľa... Sú ľudia, ktorí sa ho snažia dostať.." odpovedala po niekoľkých mučivých sekundách.

"Koho myslíš? Snáď nie otca?!" v tej chvíli mi to došlo. Tie narážky, keď sa občas vrátil domov, darčeky, ktorými si mamu kupoval. Aj tak som tomu nemohla uveriť. Mala som pocit, že sa mi svet rúca pod nohami. Nič zrazu nedávalo zmysel. Spomínala som si na chvíle, ktoré sme strávili ako šťastná rodina. Ako sme boli na dovolenkách, na Tahiti, vo Venezuele, či v Mexiku. Pár výletov do Európy, k starým rodičom Foscatiniovým a otcovým bratom. Vždy sme vyzerali ako šťastná rodina. Aspoň v mojich očiach.

"Nemali by sme zavolať na políciu? A ako to myslíš, že sa ho niekto snaží dostať? prešla som k ďalšej maminej krátkej vete, ktorá mi nebola jasná.

"Marco je veľmi vplyvný človek, Siena, nevidíš kde žijeme?! Nikto s tým nič nespraví, ver mi, že som nad tým rozmýšľala." v maminých očiach som videla číre zúfalstvo premiešané so slanými slzami. Vzlykala.

Meravo som položila ešte jednu otázku, na ktorú som musela poznať odpoveď: "Ako dlho?"
Okamžite pochopila ako to myslím. "Štyri roky." odpovedala.