MisFortune

14: Začiatok konca

Keď som sa po večierku ukladala do postele, rozmýšľala som, že zajtra Jayovi vyklopím celú pravdu. Možno mi už konečne dá pokoj. Ale chcem, aby ma nechal tak? Na tie jeho narážky som si za poslednú dobu tak zvykla, že by mi možno začali chýbať. A to prešlo len pár dní.

Keby som nebola typ človeka, ktorý sa dokáže tak rýchlo naviazať, všetko by bolo jednoduchšie. Vedela by som si vyberať normálnych priateľov a nie takých, čo ma unesú a potom uložia na špinavú lavičku v Central Parku. Každopádne už z toho nemôžem vycúvať. Jedine, že by sa odmietol zúčastniť na tom mojom skvostnom pláne, ktorý je úplná hlúposť. Aký po tom všetkom bude rozdiel medzi mnou a Sydney?

Ale ak mu to nepoviem, aspoň budem mať istotu, že to nevytrúbi celej škole. No na druhej strane sa o tom konečne budem môcť porozprávať s niekým, kto sa zo mňa nesnaží vytiahnuť informácie o tom, či sa režem. Presne na to celú moju dlhú terapiu narážala najrenomovanejšia psychologička v New Yorku. V tomto prípade bol jej titul vskutku neoprávnený. Nechápala som ľudí, ktorí sa poškodzujú. Stále sa dá nájsť čosi, čo je na živote dobré. Aj keď je krutý.

Vybavili sa mi spomienky na Natea. Od toho incidentu som ho už nevidela. Do školy som s ním nechodila, v knižnici sa viackrát neobjavil. Akoby sa pod ním zľahla zem.

Znova som sa zamyslela nad tým, čo Jayovi poviem. Bola som v pokušení jednoducho na dohodnuté miesto neprísť, ale zrejme by šiel za mojou rodinou a ešte im o tom povedal. Určite by ma opäť poslali za tou cvokárkou.

Ráno som sa zobudila neskoro a ako darček do nového dňa ma privítala silná bolesť hlavy. Rýchlo som si obliekla približne to isté, čo pri mojej prvej návšteve pláže, nezabudla som ani na žraločí zub pre šťastie a ponáhľala sa smerom k mólu.

Jay tam už netrpezlivo vyčkával. Mal na sebe prakticky to čo vždy, akurát teraz mu telo obopínalo ešte tesnejšie biele tričko. Určite si ho na seba vzal kvôli tej mojej narážke, dokonale mu totiž odhaľovalo tie svaly. Provokoval ma ešte aj svojím zjavom.

"Už som si myslel, že neprídeš. Ak by si nedošla do piatich minút, navštívil by som vašich."
"To by si nespravil."
"Ale spravil, moja drahá," žmurkol na mňa, "pre teba všetko."

"Ozaj, nie je ti po tých včerajších drinkoch zle?" opýtal sa ma po mlčení, spreprevádzanom mojimi nenávistnými pohľadmi.
"Trochu," vzdychla som si, "ale zle mi bolo najmä včera v noci."
"Všimol som si. Hlavne tie tvoje potkýnania. Nevypila si toho veľa, no bolo to silné. Musíš dávať pozor, nech sa z teba nestane alkoholička," doberal si ma, akoby zabudol prečo sme vlastne tu.
Trpko som sa zasmiala.

"Chcela si mi niečo povedať, pokiaľ viem."
"Donútil si ma, nechcela som," odvrkla som vzdorovito.
"V konečnom dôsledku je to aj tak jedno, keďže mi to povieš." Odkiaľ bral to sebavedomie?!
"Prečo ťa to vlastne tak neskutočne zaujíma?"
"Zaujíma ma všetko, čo súvisí s tebou."
"To iste," odfrkla som pohŕdavo.

"Myslíš, že klamem?" opýtal sa hravo. Opäť sa ku mne priblížil, no teraz mi iba hľadel do očí. Ak sa ma pokúša dostať nejakými sladkými rečcǐkami a romantickými pohľadmi, rozhodne mu to nevyjde.
V jeho pohľade bolo čosi desivé, no odmietala som uhnúť pohľadom. Hrdo som vystrčila bradu.

"Dávaj si pozor," zašepkal, "drzosť sa nevypláca."
"Vyhrážaš sa mi?" zasmiala som sa.
"Radím ti."
"Nemám taký pocit." Tie slová som vyslovila tak potichu, že keby pri mne nebol vzdialený na maximálne sedem centimetrov, nikdy by ma nepočul.

Vzdialenosť medzi nami sa stále zmenšovala. Nemohla som to nijako zastaviť. Akoby som bola len divák, ktorý sa pozerá na dvoch po hercov.

"Mala by si sa viac spoliehať na rozum." Stále šepkal. Boli sme pri sebe tak blízko, že sa nám takmer dotýkali nosy.

Stále sa nám však koža nestretla. To čakanie ma mučilo. Chcela som... Nie... Túžila som po jeho dotyku.

Moja pokožka bola rozpálená ako tie najhorúcejšie uhlíky.
"To si ma sem pozval len preto, aby si ma poučoval?"
Chcela som, aby môj hlas znel ticho, neosobne a chladne, no zradil ma. Znelo to, akoby som sa nevedela poriadne nadýchnuť. Dúfala som, že si moju reakciu nevšimol. Ale opak bol zrejme pravdou.

Vedela som, čo spravím. S vypätím všetkých síl som odvrátila pohľad, rýchlo sa otočila a rozbehla. Moje nohy síce boli ako zo želatiny, no podarilo sa mi spraviť aspoň pár krokov. Jay ma však silno chytil za ruku a potiahol k sebe. Zletela som do piesku. Pri náhlej zmene tlaku sa mi zatmelo pred očami.

Čiesi silné ruky si ma prehodili cez plece a vliekli ma niekam. Bola som akási omámená, netušiac, čo sa deje. Chcela som len spať. Ktosi, tuším to bol Nate, ma doviedol do nejakej malej garzónky poblíž mesta. Nate? Prečo by to mal byť on? Premýšľala som, prečo si myslím, že to je on. Myšlienky sa mi splašene motali v hlave.

Položil ma na nejakú starú rozheganú posteľ a šiel telefonovať.

"Siena!" Preberala som sa z ťaživého spomienky.
"Teraz mi to povieš a hneď. A žiadne podrazy," povedal hlasom, ktorému sa nedalo odporovať.

"Tak fajn. Ale neber to nijako vážne. Každú noc mávam nočné mory, " začala som s hlbokým nádychom. "Stále sa vraciam do toho istého dňa, idem po tmavej ulici a ktosi oproti mne kráča. Spoznám, že je to môj bývalý, vtedy súčasný frajer. Keď vidím, že vyzerá úplne inak ako zvyčajne, preľaknem sa. Zdá sa, že ma nespoznáva, no keď okolo mňa prechádza, pošle mi vzdušný bozk."

"Čo ťa na tom tak desí?" opýtal sa nechápavo.
"Po tom bozku si nič nepamätám, padám kamsi dolu, do temnoty. Na ďalší deň ležím na lavičke v Central Parku."
"Je to podľa skutočnosti?"
"Áno, môj bývalý ma uniesol na jednu noc, a potom nechal na lavičke."
"Takže, ťa... znásilnil?" Dokonca aj on mal akosi problém vysloviť niečo také. Z akéhosi dôvodu sa mi to zdalo vtipné.
"Nie, bola som na vyšetrení, neublížil mi."

"A prečo si si na to spomenula, keď si spadla?"
"Myslím, že preto, lebo mi pripomínaš, ako Nate v tú noc vyzeral."