MisFortune

5: Tajný výlet

Bola to mama. Zrejme začula ako prechádzam cez dolné poschodie.
"Prečo?" jednoducho som sa jej opýtala.
"Vonku sa ti môže hocičo stať."
"Veď sú tri hodiny poobede!" odpovedala som ráznejšie než zvyčajne, ale nikdy predtým som toto nezažila. Vždy som mohla ísť kam chcem.
"Proste nie. To je moje posledné slovo," povedala prísne a založila si ruky v bok.

Videla som, že s ňou nepohnem, iba si ešte vynútim nejaký ďalší zákaz. Neviem, čo sa to s ňou porobilo. Nikdy mi nezakazovala niekam chodiť. Možno to súvisí s tým sprostým vtákom. Zrazu som bola nahnevaná na celý svet. Vážne som si potrebovala vyčistiť hlavu.

"Dobre teda, pôjdem si hore čítať," povedala som naoko zmierene. Dokonca som si aj vzdychla, aby to bolo vierohodnejšie.
"Ja budem dole, ak by si čokoľvek potrebovala..."
Zožrala to aj s navijakom. Som vážne dobrá. Najstarostlivejší rodičia vychovávajú tých najlepších klamárov. Usmiala som sa pre seba a vyšla po schodoch nazad do izby. Nerada som síce mamu klamala, vyžarovala čosi, čo mi v tom akosi zabraňovalo, ale teraz som vážne potrebovala svojim pľúcam dodať čerstvý vzduch. Bolo to ako potreba, akoby som bola klaustrofobička uzavretá v starej skrini.

Vyšla som do izby, zamkla dvere a na notebooku si pustila dosť hlasnú hudbu, ktorou by som mohla "prepočuť" akékoľvek otázky, na ktoré by chceli, aby som odpovedala. Ale väčšinou tu hore za mnou nikto nechodil.

Okno bolo otvorené, vlastne, už keď som našla toho havrana bolo otvorené. Eliza ho nechala tak, aby sa vyvetral ten odporný puch po zdochline.

Postavila som sa na rám parapety a uvedomila si, že budem pravdepodobne kopírovať kroky zdochlinára. Nevedela som mu vymyslieť inú prezývku, ale nejako som ho označovať musela.

Práve pod mojím oknom je našťastie obrovský strom, ktorý má podľa fotografií viac než sto rokov. Tu na Manhattane a celkovo na Upper East Side sú stromy v záhradách, či záhrady natoľko nezvyčajné, že mám pocit, akoby tento strom bránila vyrúbať nejaká magická sila.

Pri mojom okne boli však jeho konáre tenké. Prehltla som strach, ktorý sa mi začal usídľovať na hrudi a položila si nohu na najvrchnejšiu vetvu. Druhá noha skončila na susednej, rovnako hrubej.

Pomaly som sa posúvala, dávajúc pozor na prípadné zvuky lámania. Ruky som mala stále na parapete a nohy kdesi ďaleko, na jednom najhrubšom konári, kde bol strom pevnejší. Takto natiahnuť som sa mohla iba vďaka baletu. Aspoň na niečo sa mi zíde.

Nohami som pevne objala strom a zaprela sa doň. Telo sa mi pomaly dvíhalo hore až k nohám. A najťažšia časť bola za mnou.

Už som len zliezla dolu po strome, dávajúc pozor na Elizu alebo mamu, aby ma nezbadali. Mama však mala byť na druhom konci domu a Eliza sa zrejme venovala učeniu angličtiny.

Nezišla som úplne dole, napadlo mi prejsť vďaka stromu aj cez bránu. Tak som sa nakoniec spustila až na pozemok vedľa, od nášho domu po ľavej strane. Bol tam veľmi starý schátraný dom, o ktorý sa majitelia vôbec nestarali. Bývať tam chcelo už veľa ľudí, ale vraj tam straší. To mi však bolo v tejto chvíli jedno, bola som rada, že sa moja akcia podarila.

Preliezla som bránu, ktorá nebola veľmi bezpečne zariadená, takže to bolo veľmi jednoduché a dávajúc si pozor, som sa prešmykla popred tú našu. Keď ma už nič neohrozovalo, spokojne som sa prechádzala po meste.

Prešla som niekoľko stoviek metrov a všímala si ako sa okolie postupne zmenilo. Vysoké domy boli natlačené na seba a dlhé ulice pokryté večne sa ponáhľajúcimi ľuďmi. Bola sobota poobede a oni sa stále ponáhľali. Uvidela som nejakú partiu tínedžerov napchávať sa hamburgermi, čo mi pripomenulo, že som ešte nejedla. Hlasno mi zaškvŕkalo v žalúdku, tak som sa vybrala nájsť niečo zdravé a hlavne rýchle.

Nakoniec mi aj tak zrak padol na McDonald's, kde som si však objednala šalát. Rýchlo som ho zjedla a užívala si pocity plného žalúdka. Vyšla som von z fastfoodu, kde sa tlačilo plno ľudí, keď v tom do mňa niekto narazil. Pozrela som sa, kto si nedáva pozor pod nohy, keď sa práve v tej chvíli pozrel aj on na mňa. Vyzeral ako typický bad boy, svaly, staré oblečenie, na ktorom boli červené škvrny nápadne pripomínajúce krv, prenikavý pohľad, krivý akoby zlomený nos a plno tetovaní. Aj ja som tak zrejme vyzerala, väčšina ľudí v škole sa ma preto stránila. Navyše som bola považovaná za čudáčku. Nechodila som na párty, čítala knihy, nevedeli, čo si mali o mne myslieť. Ja som sa však za takú vôbec nepovažovala.

Keďže na mňa stále pozeral, čo ma donútilo myslieť si, že mám niečo na tvári, hoci som nemala, pohla som sa ďalej. Ospravedlnenie som nečakala. Chytil ma však za ruku a otočil k sebe. "Kam si sa vybrala, kráska?" povedal so skriveným úsmevom neznámy. Zrejme sa so mnou chcel hrať. Ak sa tak hrá s každým kto má na ulici sukňu, má o zábavu postarané, pomyslela som si otrávene. Na takéto hry som nemala chuť a ani náladu.

"Strč sa!" odpovedala som mu drzo a vyšmykla sa mu. Dúfala som, že ma nebude prenasledovať, ale opak bol pravdou. Snažila som sa teda vmiesiť do skupiny ľudí, ktorí sa ako obyčajne niekam ponáhľali. Dav ma unášal nevedno kam, ale ja som sa cítila v bezpečí.

Pochybovala som, že ma bude sledovať ďalej, stratila som sa mu. Dav ma ťahal po 145. ulici smerom na východ. Rozhodla som sa, že to trochu obídem a vrátim sa domov. Už som mala čerstvého vzduchu vyše hlavy.

Prešla som okolo Starbucksu a zabočila na juh po bulvári Fredericka Douglassa. Potom som vyšla znova hore po 141. a konečne zatočila na Riverside. Prechádzala som sa ešte chvíľku popri rieke Hudson, ale zrejme aj toto opatrenie bolo zbytočné.

Rodičia ma vychovávali tak, aby som bola všímavá k svojmu okoliu a spozorovala akékoľvek nebezpečenstvo. Avšak problémy som začala vidieť už aj tam, kde neboli. Ale vďaka udalostiam dnešného dňa som si to mohla dovoliť.

Tentoraz ma vytrhlo zo zamyslenia akési dievča, ktoré zakoplo a letelo priamo na mňa. Ledva som sa jej uhla. "Nevieš dávať pozor?" oborila som sa na ňu.
"Prepáč, len som zakopla," povedala s obrovským úsmevom.
"To som si všimla," odpovedala som so značným prekvapením. Vyzerala veľmi šťastne, nič ju zrejme len tak ľahko nerozhodí. Ak aj nejaké problémy má, nevyzerá, že by ju trápili. Ale zdanie môže klamať.

"Budeme kamarátky?" opýtala sa. Takmer som onemela prekvapením. Ale prečo nie? Ešte som nestretla nikoho tak pozitívneho, takže by mi možno pomohla zabudnúť na temné myšlienky.
"Fajn, ale," zasmiala som sa, "nič o sebe predsa nevieme."
"To nevadí, spoznáme sa!" vykríkla radostne a otočila ma do smeru jej cesty. Asi prvý raz za celý dnešný deň, ba aj týždeň som sa cítila skutočne šťastná.