MisFortune

15: Tajnosti

Keď som mu všetko vyklopila, bála som sa, že sa ku mne bude správať inak. Ľútostivejšie. Pritom som to sama nepovažovala za takú strašnú vec. Vzala som si tabletky a spala dobre. Sny sa vrátili až tieto noci.

"Takže nevieš, čo sa stalo potom ako ťa uniesol?"
"Teraz som si na časť z toho spomenula."

Pýtal sa čo, tak som mu znovu zrekapitulovala spomienku. Nebolo toho tak veľa. Pár minút sme sa o tom ešte rozprávali, kupodivu som v ňom skutočne našla pochopenie. No nehľadel na mňa tak, ako predtým.

Chvíľu sme len mlčky kráčali ďalej. Atmosféra medzi nami už nebola taká pokojná a priateľská, vzduch bol čoraz hustejší a dusnejší.

"Vieš, nemyslel som si, že už si niekoho mala," povedal nakoniec Jay. Zo všetkých vecí, čo mohol povedať, povie práve toto. A potom, že prečo ho nenávidím.
"Necháp ma zle, ale aj keď sa s tebou iba rozprávam máš červené uši," dodal na záver.

"No vidíš, " povedala som trpko, " a Nate je dokonca druhý."
"Takže druhý? Začínaš nám dobiehať Sydney."
Zasmiali sme sa. Zdá sa, že to bude v poriadku a ďalej sa v tom rýpať nebude. Vydýchla som si.

"Sydney nedoženie nikto."
"Máš pravdu, na to je až príliš pekná." Silno som mu vrazila lakťom do rebier.
"Au! To bolo za čo?!" Jay sa tváril nesmierne urazene. Zasmiala som sa. Vedela som, že to hrá.
"Že si povedal, že je krajšia."
"To je somarina, na teba predsa nemá nikto." Znova som sa zasmiala. Na to, že som bola s človekom, ktorého nenávidím, smiala som sa akosi pričasto. Za tie dni sa môj vzťah k nemu zmenil. Bohužiaľ. Nechcela som chodiť so žiadnou kópiou Natea ani Brada.

"Len ťa nerád vidím smutnú."
"To sa ma nejakým spôsobom pokúšaš zbaliť?"
"Veď spolu chodíme, ako si môžem zbaliť vlastnú frajerku? Niekedy ti to skutočne nemyslí," rypol si do mňa.
"Vieš, že len naoko."
"Sľúbila si predsa reálny bonus," žmurkol na mňa.
"Kto povedal, že reálny?"
"To, čo sa pred tým odohrávalo, vyzeralo reálne." Opäť sa ku mne priblížil. Chytil mi tvár do dlaní a prstami mi prešiel po líci.
"To, že tvoji bývalí sa podobajú na mňa, mám chápať ako?"
"Nijako, proste som bola malá a hlúpa. Nič viac."
"Tomu sa mi akosi nechce veriť."
"To už nie je môj problém, po svete behá plno ľudí, čo vyzerajú ako ty."
"Zase si priznala, že ťa priťahujem. Nechápem prečo to stále popieraš."
"Ty tomu nerozumieš?!" vykríkla som podráždene. Ešte stále som sa z toho nedostala. Ako môžem byť s niekým, kto sa podobá na môjho únoscu?! Toto nie je žiaden štokholmský syndróm.

Rozbehla som sa preč. Znova ma neuveriteľne naštval. Slzy hnevu mi jemne rosili tvár. Bosé nohy sa mi zabárali do piesku. V zúfalstve som kdesi stratila jednu z plážových sandálov, ale nechcela som sa po ňu vracať.

Jaya som nechcela ani vidieť. Vstúpi mi do života, tvári sa, akoby bol majster sveta v chápaní, a potom tresne takú hlúposť. Tak neskutočne ma štve! Nedá sa to ani len poriadne vyjadriť!

Domov som prišla nasrdená, Jay ma naštastie nenasledoval. Keď som sa vtedy otočila, z diaľky som zbadala jeho nechápavý pohľad. Zrejme som trošičku precenila jeho inteligenciu. Naštastie som nikoho nestretla, inak by zrejme skončil veľmi zle. Mohla som cítiť ako mi z očí šľahajú blesky.

Vpadla som do izby a skočila na posteľ. Čosi podo mnou zamrnčalo a vyrútilo sa preč. Malá chlpatá guľa vo veľkosti guľatej mačky prebehla cez moju izbu. Pipistrello, Adrin neposlušný kocúr si zrejme začal nárokovať aj moju izbu. Kupodivu mi práve Pipi zlepšil náladu. Schuti som sa rozosmiala. Hoci by som povedala, že to je nemožné, dnes som ešte náladovejšia než zvyčajne.

Pipi, ktorého meno v preklade znamenalo netopier, miloval lozenie a šramotenie po nociach, no cez deň takmer stále spal. Väčšinou nebol v dome, túlal sa po rozľahlých poliach.

Ľahla som si do postele a premýšľala. Kocúr zistil, že moja posteľ je už bezpečná, tak sa pomaly priblížil a ladne na ňu vyskočil. Usalašil sa pri mojej ruke, ktorou sa nechal hladiť. Bol veľmi rozmaznaný, mal pocit, že mu slúžime, čo sme v podstate aj robili.

Z vedľajšej izby som začula akési zvuky. Vždy keď tu sme na návšteve, bývajú tam moji rodičia. Vzala som pohár a položila ho k stene. Vedela som, že to, čo robím, nie je správne, ale moja zvedavosť bola neprekonateľná.

"Myslím, že je dosť stará na to, aby to vedela," povedala mama dosť nahlas.
"Tichšie Tina, ešte ... začuje," sykol otec.
"Je predsa na .... prechádzke s tým chlapcom od Santina," povedala mama, no aj tak začala hovoriť potichšie. "Veríš mu?" pokračovala.
"Santino je náš človek, otec by s tým nikdy nesúhlasil, keby ma to mohlo ohroziť."
"Nemyslím Santina."
"Hovoril som s ním a zdá sa byť v poriadku. Povedal som mu, čo ho postihne, ak sa bude správať zle k môjmu malému dievčatku. Každopádne po tom gangsterovi musí mať niekoho z našich radov. Nechápem, ako som si nemohol nevšimnúť jeho tetovanie." Z chladu v otcovom hlase ma zamrazilo.
"Upokoj sa, nebola to tvoja vina..."
"Ty tomu nerozumieš! Neviem si spraviť poriadok ani vo vlastnom dome!"
"Marco..."
"Valentina, nechaj ma! Inak vieš, čo sa stane..."

Ďalej som už netúžila počúvať. S ohľadom na to, čo sa stalo v sobotu, som si vedela domyslieť na čo naráža. Celá tá vec s plánovaním mojich vzťahov ma zase nahnevalo. Ale čo mysleli tým z našich radov?

Možno to, že máme rovnaké korene... Budem to musieť nejako vypátrať. A zaujímalo by ma, čo také tajné by som mala vedieť. V nasledujúcich dňoch sa to pokúsim vytiahnuť aspoň z mamy.

Vtom ktosi zaklopal na moje dvere. Tak som sa zľakla, až mi môj načúvací pohár spadol na zem. Úžasné. Teraz vedia, že som tu, a keď zbadajú črepiny, všetko si domyslia.

Rýchlo som ich upratala a odložila ich pod posteľ. Veľmi kreatívna skrýša, viem. Skontrolovala som svoj odraz v zrkadle a s tým, že nevyzerám nervózne, som sa pobrala otvoriť dvere. Bol to komorník.

"Slečna Siena, ktosi za vami prišiel."
"A kto?"
"Neviem."
"To sa nepredstavil?"
"Nie."

Niekedy mám sto chutí toho sluhu zabiť. Namiesto toho som si však len vzdychla a pobrala sa dole. Komorník cupotal za mnou. V predsieni som zbadala môjho starého známeho.