Malfoy Problem

45. kapitola

Zase pridávam o deň neskôr, ako som sľúbila, ale včera som bola celý deň mimo mesto a vrátila som sa až večer, takže nebolo kedy :) Ale dnes som už doma a prinášam vám novú kapitolu ;) V tej minulej sa nám to trošku zakomplikovalo a zdeprimovalo a musím povedať, že v nasledujúcej časti sa to hneď tak rýchlo zase nenapraví :3 Čo už, mám rada depresívne kapitoly, hlavne ten Dracov pohľad som si dosť užívala :D Som divná, čo už no ;) Prepáčte, ak sa vám to bude zdať priveľmi filozofické, ale niekedy si to proste nemôžem odpustiť. Nech sa vám páči! :)

Hermiona

Bola som mimo celé tri dni. Ležala som skrútená na gauči, žila som len z čaju s rumom a sem- tam nejakého ovocia. V noci som takmer nespala, s krikom som sa budila z nočných môr a po zvyšok noci som už len buď civela pred seba, alebo ticho vzlykala do vankúša. S každým ďalším dňom som sa cítila viac otupená a emocionálne prázdna.

Na tretí deň už Ginny nevydržala, že ignorujem jej hovory a prišla za mnou. Keď som neotvárala, vytrhla mi dvere z pántov. Bez srandy, vážne to urobila. Susedia si mysleli, že prasklo potrubie alebo čo, tak som musela opustiť bezpečie svojho bytu a zaklamať im, že mi len buchla mikrovlnka. Mala som chuť Ginny vynadať za jej horúcu hlavu, ale bola som príliš slabá.

„Bohovia, ty teda vyzeráš," podotkla, keď som upokojila susedov a vrátila sa do bytu.

„Ďakujem," prehodila som sarkasticky. „To si sem prišla len na to, aby si sa pozrela, ako strašne vyzerám? Fajn, takže už môžeš ísť."

„Hermiona."

„Choď s tou, Hermionou niekam, Ginny! Chcem byť sama, prosím, odíď," požiadala som ju.

Tvrdošijne pokrútila hlavou a sadla si na gauč. Nenávidím tú jej tvrdohlavosť.

„Fajn!" vyštekla som. „Ale nechcem počuť ani slovo o tom článku, ani o ničom s tým spojeným." Klesla som vedľa nej, zvalila sa do vankúšov a ticho zízala do steny.

„Ako sa cítiš?"

„Skvele," zašomrala som.

„Prestaň s tým, Hermiona!" vybuchla. „Som tu, aby som ti pripomenula, kto si. Tá Hermiona Grangerová, ktorú poznám, by sa nezožierala pre žiadneho chlapa."

„Potom asi poznáš inú Hermionu Grangerovú ako ja."

Oči mi zaliali slzy, no odušu som žmurkala, aby som ich odohnala. Choďte do kelu, hovorila som im, už nechcem plakať.

„Vieš, vždy som ťa obdivovala za to, ako efektívne si dokázala ustáť polená, ktoré ti život hádzal pod nohy. Ak si aj spadla, o deň neskôr si už zase stála na nohách," povedala mi. „Vždy si bola silná a neohrozená, Hermiona, preto viem, že to prekonáš. Znova sa postavíš."