47. kapitola

11.1K 755 189
                                    

Okej, priznávam, zase som sa nechala pri písaní tejto kapitoly uniesť :3 Možno budete potrebovať aj vreckovky, veď uvidíte. A dopredu vyhlasujem, že niesom zodpovedná za žiadnu zdravotnú ujmu, ktorú môžete utrpieť počas čítania tejto kapitoly, takže je to na vlastné riziko :3 ;) Užite si to! :D
P.S. Ďakujem za tých krásnych 60K reads :*

Draco

S tou zmenou som to myslel smrteľne vážne, preto hneď, ako sa o slovo prihlásilo novoročné ráno, som odkopol periny, obliekol sa a zamieril k Hermione domov. Už len dúfať, že nebola na Silvestra u Potterovcov alebo u rodičov doma a neprespala tam. Nemal som chuť im ísť zase klopať na dvere. Nevedel som presne, čo urobím, asi tam len budem stáť, búchať na dvere a kričať na ňu pravdu, až dokým nevylezie zo svojej ulity a nevypočuje ma. No, ak ti otvorí dvere, tak ti dosť pravdepodobne zašije ústa!

Vo dverách do jej bytovky som narazil na jej suseda, toho, ktorého som videl po našom návrate z Vegas ako čerstvo zosobášeného páru. Merlin, bolo to už tak dávno!

„Á, vy ste ten pán Neznámy, manžel našej drahej slečny Grangerovej z druhého poschodia," privítal ma živo. Pichlo ma pri srdci, keby len vedel, že to už nie je aktuálne. Statočne som tú bolesť ignoroval a prinútil sa naňho usmiať.

„Hej, som to ja a volám sa Draco, nie pán Neznámy," povedal som a podal mu ruku. Na takého postaršieho pána mal dosť pevný stisk. „Neviete, či je doma?"

„Myslím, že áno, počul som odtiaľ nejaké zvuky," prikývol. Kývol mi na pozdrav a pratal sa preč. Dobre, Draco, upokoj sa, zvládneš to. Ak sa ti ju aj nepodarí presvedčiť, aspoň si budeš na čistom, že si sa nevzdal úplne bez boja. No úprimne som dúfal, že mi uverí inak sa zabijem.

Prišiel som k jej dverám, zdvihol ruku a...zaváhal som. Som Slizolinčan, my nepatríme k tým, čo prosia a nariekajú a žiadajú o odpustenie, na to sme príliš hrdí. Čo ak to proste v sebe nemám, tú dobrotu a ochotu, ktorá šľachtí Chrabromilčanov? Som Slizolinčanom skrz naskrz, zo všetkých možných uhlov a strán. Tristo trollov, vzchop sa! Neprišiel si predsa až sem, aby si potom so zveseným chvostom zase odišiel! vynadal mi vnútorný hlas, ktorého pochytila chrabromilská nálada. Nechceš predsa dopadnúť ako vo svojich snoch, nie? Nechceš tam len tak stáť, nič nerobiť, pretože si príliš zbabelý, a nechať ju, aby ti prekĺzla pomedzi prsty. Alebo áno? Samozrejme, že nie, ale... Skôr, ako som stihol tú myšlienku vôbec dokončiť, som trikrát hlasno zaklopal.

Tak a teraz už niet cesty späť.

Nadychoval som sa, že zahájim svoj plán, no na môj veľký šok sa dvere dokorán otvorili. Hneď ďalší infarkt som dostal, keď som zbadal kto mi tie dvere otvoril. Nebola to Hermiona, ale ten jej zasratý bývalý, Ron Weasley. A práve sa...obliekal. Do riti, čo má toto akože znamenať?! Určite je to len zlý žart, však, lebo ak nie...tak budem vraždiť!

Weasley na mňa vyvalil oči rovnako ako ja naňho. Stuhol s jednou rukou strčenou vo svetri, ktorý si obliekal a druhou pozdĺž tela. Myslím, že na chvíľu sme sa obaja snažili pochopiť, čo sa to deje, a potom, v rovnakom momente, akoby sme ovládali oklumenciu, sme sa na seba vrhli. A pod pojmom vrhli myslím s úmyslom chladnokrvnej vraždy.

„Ty prekliaty fretčiak, ako sa tu opovažuješ vôbec ukázať?!" zavrčal Weasley a pokúsil sa mi jednu vraziť. Nestihol to, pretože som mu uštedril ranu do žalúdka a on zastonal.

„Čo robíš v byte mojej manželky, ty všivavý imbecil?!" zrúkol som naňho celý bez seba od hnevu. Veď ten uvidí.

Keby nás niekto práve teraz pozoroval asi by mu to prišlo, ako nejaký chabý nácvik latinskoamerických tancov alebo čo. Stáli sme pár centimetrov od seba, držali sa okolo krku v snahe uškrtiť jeden druhého a pritom vykopávali nohami, žiaľ neúspešne. Akoby sme tancovali polku, aj keď netuším, čo je to zač. Hermionin otec sa ma na to pýtal, keď sme tam boli.(„Vy netancujete polku?! Ako je to možné? Každý muž hodný mojej Hermy ju musí ovládať!")

Malfoy ProblemWhere stories live. Discover now