THE LIST OF MY REGRETS

chapter 1

Samozrejme, že muselo začať pršať práve vtedy, keď som vystupovala z taxíka. Mala som šťastie, že medzi miestom, kde som sa nachádzala a miestom, kam som mala namierené, ma delila sotva minúta kráčania, takže nehrozilo, že by som stihla zmoknúť. Dnešok vyzeral, že sa na mňa usmievalo šťastie, hoci smola mi bola stále v pätách. Verila som, že dobro nad zlom vyhráva, preto som so širokým úsmevom a plná presvedčenia, že dnes bude už len všetko dobré, vykročila k veľkej tehlovej bytovke, kde som videla svoju budúcnosť.

   Prešla som k dverám a ihneď si všimla drobné tlačítka na kraji vchodových dvier. Stlačila som jedno z nich, konkrétne to, nad ktorým bol veľký nápis Jackson. O niekoľko sekúnd na to som počula zvuk, ktorý mi naznačil, že dvere sa odomkli a ja môžem vojsť. Vyšla som na prvé poschodie, ako som sa dohodla s pani Jacksonovou, keď som s ňou predvčerom telefonovala.

   Čakala ma už vo dverách s milým úsmevom. Mala tmavomodré okuliare a krátke blond vlasy. Podľa hlasu som si ju predstavovala staršiu, takže ma jej výzor milo prekvapil. Bola to úhľadená a na pohľad veľmi príjemná žena.

   "Dobrý deň, vy musíte byť slečna Groverová," podala mi ruku, ktorú som s radosťou prijala. Ešte predtým, ako som však stihla niečo povedať, ma predbehla. "Rada vás konečne spoznávam aj takto osobne. Avšak na začiatok vám musím niečo povedať, ešte predtým ako prejdeme dnu, keďže situácia sa nám trochu skomplikovala a. . ."

   "O čo ide?" súrila som.

   Pani Jacksonová si poopravila okuliare a nervózne na mňa pozrela. Už vtedy som vedela, že niečo nie je v poriadku a moje plány sa zmenia. Vedela som to, ale aj napriek tomu som stále verila, že to nebude nič tak hrozné, čo by zmenilo moje rozhodnutie. Ticho som dúfala a netrpezlivo čakala, čo pani Jacksonová vypustí z úst.

   "Spomínala som vám toho podnájomníka, ktorý tu býval už zopár mesiacov, všakže? Pretože dnes ráno z ničoho nič odišiel. Volala som s ním a povedal, že si našiel niečo iné, a že sa sem nevráti naspäť. Viete čo to znamená, však? Nebudete sa mať s kým deliť o splácanie nájomného."

   Párkrát som zamrkala, snažiac sa spracovať jej slová. Rozmýšľala som, či by som to utiahla celé sama, no odpoveď som vedela nielen ja, ale myslím, že aj pani Jacksonová, preto s tým začal skôr, než som si ten byt stihla zamilovať. Vedela, že s tým nebudem súhlasiť. Nemala som toľko peňazí, aby som to všetko sama zvládla. Bolo toho príliš veľa.

   "Ja. . ." nenachádzala som slová. Jedna vec bola, že som nemala peniaze a obe sme to dobre vedeli, ale druhá bola to vypustiť z úst, a tým sa priznať. Nemala som na to odvahu a cítila som sa veľmi trápne. Nedokázala som z tejto situácii vycúvať a vlastne som ani nechcela, ale nemala som na výber. Neexistovala šanca, že by som sa do toho bytu nasťahovala.

   "Pochopím, ak to odmietnete. Nie je to málo peňazí," uľahčila mi to.

   Vystrúhala som drobný úsmev, nebol síce falošný, no nedal sa nazvať ani tým pravým od srdca. Bolo to niečo skôr ako z povinnosti, ale nadobudla som pocit, že je na správnom mieste. Pani Jacksonová mi ho dokonca opätovala. V tej chvíli som vedela, že prezradiť fakt, že nemám na to peniaze, je vlastne celkom normálne.

   "Ďakujem vám za všetko, ale máte pravdu," uznanlivo som prikývla. "Na jedného človeka to nie je málo peňazí," zvrtla som sa na schodoch a zase vliekla svoje ťažké kufre dole schodmi, keďže som ich nemala kde odložiť a s pani Jacksonovou sme sa dohodli, že keď podpíšeme zmluvu, môžem sa nasťahovať ihneď. No lenže teraz, keď sa sťahovanie nekoná. . . tak čo vlastne plánujem urobiť? Kam chcem ísť?

   Dočerta.

   Spomínala som, že verím v to, že dobro vyhráva nad zlom? Fajn, nie je to pravda.

   Poznáte takých ľudí, ktorí sa vedia cez celý dav ľudí predrať kamkoľvek chcú? Tak tí ľudia sú ako smola – človek môže byť obklopený šťastím a samými pozitívnymi vecami v živote, ale nešťastie je príliš chytré na to, aby sa dokázalo predrať až k tebe, dokonca si občas urobí aj náskok. Tentokrát to už ale naozaj prehnalo. Zostala som zaseknutá v nepríjemnej situácii a nevedela som, ako sa z nej dostať.

   Najhoršie však na tom bolo to, že zajtra mám ísť prvýkrát do školy na oficiálny zápis, keďže doposiaľ som sa s riaditeľom školy dohadovala len mailami. Znamenalo to, že by som mala ísť skôr spať, aby som sa vyspala a nebola hneď v prvý deň školy ako taká živá mŕtvola. Ibaže nastal problém a ja som akosi nemala kde stráviť noc.

   Namierila som si to do malej reštaurácie, nad ktorou sa týčilo obrovské logo U Derecka. Keď som vchádzala, v reštaurácií bolo veľmi veľa ľudí a strašný hluk, tak som trochu precenila svoje schopnosti a unavene si vydýchla, keď som trošku hlasnejšie buchla s kufrom o podlahu. Teda, bolo to celkom dosť hlasno. Doslova to tresklo, až som si získala pozornosť všetkých prítomných. Bola to naozaj malá reštaurácia, ale nezáležalo na tom, koľko ľudí tam bolo, skrátka tam každý počul každého. A ja som bola tentokrát stredobodom pozornosti.

   Niečo, čo neznášam.

   Ale našťastie to trvalo len pár sekúnd, kým sa všetci opäť vrátili k debate, ktorú som im prerušila, alebo k jedeniu či esemeskovaniu.

   Bála som sa, že keď sa pohnem, opäť sa na mňa budú všetci dívať, preto som sa ešte raz poobzerala po reštaurácií, či sú všetci opäť zamestnaní. Najprv to vyzeralo, že áno, no potom som si všimla jeden pár očí pri stole vzadu. Sedelo tam príliš veľa ľudí, takže som sa neodvážila tam pozerať pridlho, avšak váha jeho prenikavého pohľadu mi nedovolila odvrátiť pohľad. Bol to chalan – možno o dva roky starší odo mňa – mal hnedé vlasy, z ktorých sa mu usmievali blond pramienky a padali mu do svetlých orieškových očí. Na perách sa mu črtal úsmev, ktorý bol skôr zvyšok zo smiechu, ktorý venoval partii svojich kamarátov ešte predtým, ako som prišla.

   Keď som začínala mať pocit, že tam stojím a zízam naňho večne, pohľadom sa vrátil k svojej spoločnosti. V skutočnosti to však znova bolo iba niekoľko krátkych sekúnd, čo sme sa na seba dívali.

   Napokon som sa radšej skryla k stolu pri okne, ktorý vyzeral byť dosť opustený. Práve som myslela na to, že sa moje šťastie vrátilo aspoň na chvíľu, keďže jediný posledný stôl som si stihla ukradnúť, no vtom som si všimla papierik uprostred stola, na ktorom sa písalo rezervované. Privrela som oči, dúfajúc, že to je celé len zlý sen.