THE LIST OF MY REGRETS

chapter 48

   Zabijem ho za to, že ma v tom nechal samú! Tí ľudia sa načisto zbláznili, čo budem teraz so všetkým tým bordelom robiť? So všetkými tými vecami, ktoré zničili? A ako sa ich zbavím, keď chcem mať už pokoj? Stavím sa, že ak by som napríklad odpojila káble od reproduktorov, ani by si možno nevšimli, že hudba prestala hrať. Ak by som im vzala všetok alkohol, objednali by si další. Ak by som sa postavila na stôl a začala kričať, nech každý v momente opustí tento dom, ignorovali by ma. Aaron tu nebol na to, aby to zastavil. Nebol tu ani na to, aby mi s tým akokoľvek pomohol. Mohla som sa len prizerať, ako to tu všetko ničia, alebo radšej odtiaľto ujsť, aby som nemyslela na túto obrovskú pohromu.

   Ako je to možné, že som nikdy nevedela, čo všetko sa za takouto stredoškolskou párty skrýva?

   Vyletela som z domu plná negatívnych emócii a pocitov. Mala som chuť dať niekomu facku, alebo niekomu minimálne poriadne vynadať. No nikto nemohol za to, v akej situácii som sa ocitla. A vlastne, ani som nemala kam ujsť. Auto som nemala, taxíky tadiaľto nechodili a volať sa mi nechcelo, keďže som ani nevedela, kde mám telefón. Takisto som nemala nikoho, kto by bol ochotný ma odviesť. Väčšinu ľudí v tomto dome som ani nepoznala a aj tak bol každý pod vplyvom. Nemala som na výber, musela som zostať tu a pozerať sa na druhých ľudí, ako sa nepríčetne bavia.

   Zašla som do kúpeľne, prekvapivo bola voľná a nemusela som čakať pol hodinu, kým sa dostanem na rad. Dokonca tam nebolo nič rozbité, len Aaronovo telové mlieko bolo celé vyliate vo vani a záchod bol celý pozvracaný. Spláchla som, ale záchodovú misu som nechala tak, to rozhodne teraz umývať nebudem. Nech si to umyje Aaron, toto je stále jeho párty, nie moja.

   Opláchla som si tvár a umyla ruky. V zrkadle som zbadala jedno zúbožené dievča, ktoré súrne potrebovalo spánok, nakoľko bola už jedna hodina ráno a ľudí sa tu kopilo stále viac a viac. Nebolo čas na moje myšlienkové pochody, keď som zdola počula krik a zvuk niečoho rozbitého. Otrávene som si povzdychla a ponáhľala sa do obývačky, kde sa to celé odohrávalo.

   Dvaja chalani sa skláňali nad jedným chalanom, ktorý nehybne ležal na zemi. Obaja doňho silno vrážali päsťami a kopali doňho. Ľudia, miesto toho, aby sa ich snažili od seba oddeliť, ich hlasným krikom podporovali a povzbudzovali svojho favorita.

   "Hej!" skríkla som a v amoku sa rozbehla medzi nich. Nikto ma nepočul, nikto ma ani nevnímal, pokým som sa jedného chalana nedotkla a on sa automaticky otočil ku mne a takmer ma trafil zaťatou päsťou. V sekunde som od neho odskočila. Chalan zostal zarazený, nakoľko pravdepodobne čakal ďalšieho útočníka, no ja som ako jeden príliš nevyzerala.

   "Hej, hej, hej! Čo sa deje? Čo robíš? Chceš jej ublížiť alebo čo?" postavila sa medzi nás čiasi vysoká postava. Videla som len čiernu látku jeho trička, avšak v tom šoku som nedokázala ani zdvihnúť hlavu a zistiť, kto je mojím hrdinom.

   "Nie, nevedel som, že. . . sakra, si v poriadku? Neublížil som ti?" podišiel ku mne ten chalan, ktorý sa akoby až teraz prebral z akejsi paralýzy, v ktorej bol uväznený, kým mlátil toho druhého chalana.

   Môj pohľad automaticky zablúdil k nemu, ležal už len na zemi a ruky mal voľne spustené vedľa tela. Okolo neho boli další ľudia, ktorí sa s ním snažili komunikovať, no on len v márnej snahe otváral ústa a zakaždým z nich vyšla iba krv. Dvaja ho zdvihli za ruky a pomaly sa s ním snažili posunúť ďalej. Periférnym videním som vnímala, ako sa ma známy hlas pýta, či som v poriadku, no ja som sa nedokázala sústrediť na nič iné len na zbitého chlapca, ktorého vliekli von z domu.

Pomaly som sa predrala za nimi von bez toho, aby som vnímala dianie okolo mňa. Pozorovala som, ako jeden chalan sadá za volant a další dvaja sa tlačia na zadné sedadlá s tým zraneným.

"London, si v pohode? Nič ti ten idiot neurobil?" počula som za sebou ten istý známy hlas, no nereagovala som, ani som sa neotáčala. Auto pomaly odchádzalo z príjazdovej cesty. "London! Neurobil ti nič?"

Niekoho ruky mnou začali triasť a tým ma prebrali z tranzu. Keď mi auto zmizlo z dohľadu, otočila som sa a zbadala som Austina. Bolo pre mňa veľkým prekvapením, že vyzeral dosť vystrašene, akoby sa o mňa nebodaj bál.

"Ja áno. . . ja som v pohode, ale ten chalan. . ." koktala som, stále zmätená a vystrašená k smrti. Chvíľami som si myslela, že bol mŕtvy, keď sa z neho celý čas valila len krv a sotva sa hýbal. "Bála som sa, že je. . . že on. . ."

"Nič mu nie je, chalani ho vzali do nemocnice. Bude v pohode, nemusíš sa oňho báť," prehováral ku mne, zatiaľ čo silno chytil moje ramená a díval sa mi priamo do očí. "Ale ty by si sa mala upokojiť, dobre? Poď, niekam ťa vezmem. Poď so mnou."

"Nie," jedným rýchlym pohybom som sa mu vytrhla a tvrdohlavo dupla nohou. "Nikam s tebou nejdem, Austin! Čo odo mňa ešte stále chceš?"

"London, nemám teraz čas na tvoje výmysly. Len kráčaj," schmatol ma za ruku a ťahal za sebou. Snažila som sa mu silou mocou vytrhnúť, no jeho stisk bol taký pevný, že ma po chvíli začala bolieť ruka.

"Austin, to bolí! Pusti ma, lebo začnem kričať!"

Austin ma síce pustil, no nedovolil mi utiecť od neho. Vo chvíli, čo som si uvedomila, že som opäť voľná, sa zohol, chytil ma za zadok a prehodil cez rameno. Nepomohol mi ani krik, a ani keď som sa ho pokúšala kopnúť. O necelú minútu ma už vtlačil do jeho auta a keď som rýchlo otvárala dvere s cieľom vystúpiť, podržal ich, vztýčil ukazovák, čím mi pohrozil a ústami mi naznačil, nech to ani neskúšam.

Otrávene som si povzdychla a zaborila sa do operadla. Austin onedlho sedel vedľa mňa.

"Prestaň sa stále pokúšať utiecť, preboha, nechcem ťa zabiť ani nič podobné," hovoril otrávene, kým štartoval auto.

"Nemyslíš, že by bolo jednoduchšie mi proste povedať, kam ma chceš vziať? Možno by som sa konečne prestala vzpierať."

Aaronov dom sa mi vzďaľoval a už bolo neskoro na to, aby som akokoľvek zabránila tomuto únosu. A Austin nevyzeral na to, že by sa mi chystal odpovedať. Svoju pozornosť presmeroval ceste a ja som už nemala energiu sa s ním baviť. Klamala by som, ak by som povedala, že som sa nebála toho, kam ma Austin ťahá, ale rozhodla som sa mu konečne dôverovať. S Blaire mi síce celý čas klamali, ale ak bola pravda, že sa doňho skutočne zamilovala, potom to muselo mať nejaký dôvod. Blaire by predsa neverila osobe, ktorej sa veriť nedá, no nie?