THE LIST OF MY REGRETS

chapter 14

   Už ma nebavilo sa neustále vracať do toho hlúpeho motela. Bývala som tam už týždeň –
asi najdlhší týždeň môjho života. Snažila som sa nájsť nejaký lacnejší byt v centre mesta, ale nakoľko bolo toto mesto veľmi malé, nemala som priveľmi na výber. Začala som dokonca rozmýšľať nad tým, že odídem z tohto mesta a začnem niekde, kde budem mať bývanie zabezpečené minimálne pol roka predtým, ako tam oficiálne začnem svoj život. Nechcela som sa však ponáhľať a utekať odtiaľto po týždni.

   Hodila som sa na posteľ s úmyslom trochu si pospať, ale napadlo mi, že by som radšej mohla zavolať Blaire a ubezpečiť ju, že sa jej nevyhýbam. Lenže potom tu stále zostával ten risk, že ju nezvládnem oklamať a ona zistí, že sa niečo deje. Zostala som preto na vážkach, s telefónom v ruke a zamračeným pohľadom zapichnutým do steny.

   Čo urobím?

   Povzdychla som si a klikla na tlačítko Volať. Blaire prijala hovor, prekvapivo, po dvoch zazvoneniach. Až vtedy som si uvedomila, že vlastne vôbec nie som na náš rozhovor pripravená.

   "London?" ozvalo sa z druhej strany linky nadšene. "Vďaka bohu! Už som sa bála, že so mnou neprehovoríš do konca života! Prepáč, nemala som mu to hovoriť, ja viem, ale on sa mi vyhrážal. Čo som mala robiť–"

   "Počkaj, Blaire," stopla som ju zarazene. "O čom to hovoríš? Čo si komu povedala?"

   "No veď. . ." počula som jej zúfalé povzdychnutie. Čakala som, kým dokončí čo začala, no jediné, čo som počula, bolo vzlykanie a nariekanie. Znelo to, akoby plakala.

   "Blaire."

   "Prepáč, London. Netušila som, že sa ťa to môže tak dotknúť, myslela som, že o nič vážne nejde. Načo to vlastne chcel vedieť?" hovorila vyplašene, v jej hlase sa počuteľne odrážal smútok a zúfalstvo. "Dúfam, že si v poriadku. Neublížil ti, však?"

   "Blaire," oslovila som ju zase, dúfajúc, že tentokrát ma už bude počúvať. Na druhej strane linky zostalo ticho, čo som brala ako výzvu a tak som pokračovala. "Nič sa mi nestalo, som v pohode. Len mi prosím ťa povedz, čo si komu povedala. Prečo by som mala byť na teba nahnevaná?"

   "Ty o tom nevieš?" znelo to, akoby od prekvapenia zadržala dych. Predstavovala som si jej vydesenú tvár, no v skutočnosti sa mohla tváriť úplne inak. "Tak prečo si sa mi potom vyhýbala? Myslela som–"

   "Proste mi povedz, čo si urobila," zúrila som.

Nenapadalo ma nič, čo by mohla niekomu prezradiť a týkalo by sa to mňa. V podstate o mne nevie nič súkromné, čo by mi prekážalo, keby sa niekto dozvedel. Poznáme sa ešte len týždeň, zatiaľ sme ani nemali toľko času, aby sme sa o sebe veľa dozvedeli. Čo také mohla urobiť? A o kom vôbec hovorí? Kto sa jej vyhrážal?

"Aaron Crimson. . . on sa ma pýtal, kde bývaš," dostala zo seba pomedzi vzlyky. Privrela som oči a dúfala, že nemá na mysli to čo ja. "Povedala som mu adresu, kam som ťa viezla, keď. . . keď si u mňa cez víkend zostala. . . ale on povedal niečo v tom zmysle, že tam nebývaš. . . vraj som ho oklamala."

Prosím?

"Prečo si mu povedala moju adresu?" kričala som do telefónu, aj keď som vedela, že mi už predtým povedala, že sa jej vyhrážal. Potrebovala som to počuť celé. A je pravda, že tá adresa bola falošná, ale to nič nemení na fakte, že mu prezradila moju osobnú vec.

Smrkla. "London, prepáč mi to, vážne. . . proste som sa bála. Nestáva sa mi každý deň, že za mnou príde niekto ako on a. . . a chce odo mňa niečo také. . . on ti niečo urobil? Prišiel za tebou? Hovor, London."

Zavrela som oči a povzdychla si. Snažila som sa ukľudniť, aby som po nej zbytočne nekričala a nevystrašila ju. Niekomu by sa možno zdalo, že nič zlé neurobila, ale pre mňa bolo dôležité držať to v tajnosti. Nemala právo niečo také urobiť a ak by sa jej aj skutočne vyhrážal, mala mi to jednoducho povedať a ja by som si to skúsila vyriešiť sama.

"Prečo si mi proste nepovedala, že ťa obťažuje," opýtala som sa pokojným hlasom.

Plač Blaire sa utíšil. "Ja neviem. Všetko sa to zomlelo tak rýchlo. Prišiel za mnou v pondelok po škole, keď sme boli u Austina a využil chvíľu, keď sme zostali sami. Bol strašne nahnevaný, dokonca aj Austin sa správal čudne, ale keď som mu povedala, čo odo mňa Aaron chcel, neveril mi. Povedal, že zase len preháňam. No a o pár minút sa vrátil s tým, že som ho oklamala. Takmer sa s Austinom pobili, hovoril mu, nech ťa nechá tak. Ničomu som nechápala. London, ty vieš, o čo išlo?"

   "Nie, to teda neviem," zaklamala som, no odrazu som sa necítila tak zle zato, že jej nehovorím pravdu. V skutočnosti mi to už bolo jedno – ani ona nebola svätá. To, čo urobila, nebolo správne. Mohla mi jednoducho zavolať a povedať mi, čo sa stalo. Možno by som to chápala viac ako po tom, čo ma Aaron Crimson len tak prepadol v mojej motelovej izbe.

   "Bol u teba?" spýtala sa po chvíli ticha. "A čo
myslel tým, že tam nebývaš?"

   Čo jej mám teraz povedať? Že tu bol a chcel ma presvedčiť, aby som jej nepovedala, že ju jej frajer podviedol s našou profesorkou?

   "Nebol tu," vydýchla som napokon. "Asi sa len pomýlil, ja neviem. Veď ho ani nepoznám, Blaire, čo by odo mňa mohol chcieť?"

   "Takže sa na mňa nehneváš?" jej hlas znel odrazu uvoľnene a trochu šťastne, no nie príliš, stále sa v ňom dali nájsť obavy.

   "Môžeme to nechať na neskôr?" spýtala som sa s nádejou, že bude súhlasiť. Vôbec som nemala náladu riešiť to. Úprimne, Blaire ma dosť sklamala tým, čo urobila, ale na druhej strane som jej to nezazlievala, lebo sme si boli kvit. Potrebovala som len čas na premýšľanie.

   Ibaže ak sa Aaron nedozvedel kde bývam od Blaire, hoci sa jej na to osobne pýtal, ako to potom zistil?