London Groverová vždy bývala samotárka, vyrastala prakticky sama a zvykla si neviazať sa príliš na ľudí alebo miesta, kde sa z času načas zašila. To, že často cestovala z miesta na miesto a nechcela sa nikde dlhodobo usadiť, ju priviedlo do malého m...
Ups! Tento obrázek porušuje naše pokyny k obsahu. Před publikováním ho, prosím, buď odstraň, nebo nahraď jiným.
Ak by sa dalo zmiznúť z povrchu zemského aspoň na pár minút, urobila by som to práve teraz. Len tak by som sa vyparila, bola by som niekde úplne inde, niekde, kde by ma nikto nenašiel. Možno by som dokonca mohla zomrieť. A keby som sa cítila na to, opäť žiť, jednoducho by som sa vrátila. Prečo nemôžeme mať nejaké tlačítko, ktoré by nám toto umožnilo? Myslím si, že život je dosť ťažký a krutý nato, aby sme mali aspoň pár minút na vypnutie. A potom by sme sa zobudili, vrátili by sme sa tam, kde sme boli a pokračovali ďalej, akoby sa nič nestalo.
Viem, že som po jeho prítomnosti túžila. Vždy, keď som ho zbadala – najprv v reštaurácií, potom na ihrisku a na párty. Chcela som byť s ním, chcela som, aby sa mi díval priamo do očí a venoval mi presne ten úsmev, ktorý dokázal dostať nejedno dievča do kolien. Chcela som, aby slová, ktoré vypúšťa z úst patrili iba mne. Nikomu inému. Aby boli adresované pre mňa.
A teraz, keď mám tú možnosť, keď s ním sedím na kapote jeho auta, to odrazu nechcem. Nebolo to tým, že moje zvrátené pocity a myšlienky by sa zmenili, pretože niekde vnútri som stále túžila po tom istom, ale zrazu keď to bolo reálne, som sa cítila nepohodlne. Tie oči, pery, dokonalá pleť. . . znervózňovalo ma to natoľko, že som nedokázala plne vnímať. Jediné, na čo som sa celý čas sústredila, bolo teplo, ktoré sálalo z jeho tela. A keď sa na mňa nenápadne díval a ja som sa radšej tvárila, že to nevidím. Nemohla som si všetky tieto fakty pripúšťať, inak by som tomu celému podľahla. A to nechcem vedieť, akoby dopadlo.
Spomenula som si na párty, kde som išla s Connorom a z ničoho nič sa v mojich spomienkach objavil on. V skutočnosti som stále netušila, čo sa tam v tú noc stalo a obávala som sa, že to radšej vedieť ani nechcem.
Som vôbec stále panna?
Je hlúpe pýtať sa to samej seba. Nebola som typ dievčaťa, ktoré by sa s hocikým vyspalo a pevne som verila v to, že by som to neurobila ani keby som bola neviem ako moc opitá. Ďalšia vec, ktorá mi však nešla do hlavy, bolo to, že som celý večer pila iba pomarančový džús, ktorý síce neznášam, ale mohla som sa cítiť tak zle kvôli nemu? Nemyslím si. Z tej noci som mala v pamäti len jeden veľký uzol, ktorý som nevedela odmotať.
"Ešte predtým ako začneš," odvážila som sa hovoriť prvá. "Mám pár otázok ohľadom párty Aarona–" moment, veď on je Aaron Crimson. "Mám na mysli, ohľadom tvojej párty. Veľa si toho z nej nepamätám, ale mám pocit, že si sa tam objavil, keď som. . . ja a Connor. . . keď sme sa rozprávali."
"Keď ste sa rozprávali," zopakoval so smiechom. Naraz sa na mňa otočil, chcela som uhnúť pohľadom, no neurobila som to. Bola som odvážna a užívala si to, čo sa dialo. To, čo som tajne chcela. "Áno, prišiel som tam, mám pocit, že v tej najlepšej chvíli. Pamätáš si, čo bolo predtým, ako ste ty a Connor išli do mojej izby?"
Do jeho izby?
"Uhm, nie," zamrmlala som, snažiac sa rozpamätať. "Keď sme na tú párty prišli, Connor mi doniesol pomarančový džús. Bolo mi z neho dosť zle, pamätám si, že sa mi točila hlava a chcelo sa mi zvracať. Nenávidím pomarančový džús. No a potom, keď som vypila viac pohárov, sme išli hore schodmi. Ocitli sme sa v prázdnej miestnosti – je dosť možné, že to bola tvoja izba," predstava, že som bola v jeho izbe, mi vytvorila zimomriavky na tele. "Connorovi vadilo, že som sa venovala svojmu telefónu, potom začal. . . vlastne. . . mám pocit, že začal robiť niečo, čo som nechcela."
