THE LIST OF MY REGRETS

chapter 4

   Bol oficiálne môj prvý deň na novej strednej škole. Na jednej strane som bola nadšená, tak ako vždy, keď som prišla do nového mesta. Zvyčajne som mala veľké očakávania, ale nikde sa mi nepáčilo až tak, že by som bola schopná tam zostať bývať. Niežeby som chcela. Milovala som cestovanie a spoznávanie nových miest. Som taký malý pútnik.

   Ďalšia noc v tom hnusnom moteli bola však už o čosi lepšia. Stále sa mi to tam protivilo rovnako, to áno, no túto noc sa mi podarilo vyspať sa celkom dobre, takže som nemala žiadne námietky. Musela som byť spokojná s tým, čo mám. Avšak vedela som, že naveky tam zostať nemôžem, že si musím nájsť niečo, s čím budem spokojná, nebude to tak ďaleko od školy a hlavne, aby som vládala to splácať.

   Sedela som na obede sama. Keďže bolo vonku príjemné jarné počasie, nemala som nič proti obedu strávenému vonku. Jedáleň bola aj tak plná.

   Vzala som si svoj obed so sebou a tácku uložila do kovového stolíka, kam sa zanáša špinavý riad. Vyšla som von z budovy školy a vysadla si na múrik. Boli tam nejakí študenti, ale našťastie viedli plnohodnotný rozhovor, takže som sa necítila trápne. Rozbalila som si jedlo a vytiahla z ruksaku knihu, na ktorú som včera náhodne natrafila v kníhkupectve.

   "Čau, kočka," vyrušil ma niečí hlas, čo ma automaticky prinútilo odlepiť zrak od písmeniek. "Čo tu takto sama? Nemáš rada spoločnosť?"

   "Ahoj, Connor," slabo som sa pousmiala, keď si vysadol na múrik oproti mne. "V poslednom čase sa ku mne ľudia nehrnú, úprimne. Ale nevadí mi, keď som sama."

   "To nie je dobré, mali by sme to zmeniť," uškrnul sa. Vzal si moju knihu do rúk a skúmavo si prezrel jej obal. Zostala som nervózna, nakoľko som vedela, že ľudia ako on neboli fanúšikmi kníh a už vôbec nie románov. Preto som sa zľakla, že to ovplyvní jeho názor na mňa. "Ty čítaš knihy? To je presne vec, ktorú by som na teba povedal."

   Zdá sa mi to, alebo to bol vyčítavý tón, čo som začula v jeho hlase?

   "Čo tým myslíš?" spýtala som sa nechápavo.

   "Nič v zlom, prepáč, ak ťa to urazilo. Len si myslím, že vyzeráš ako typ dievčaťa, ktoré sa venuje čítaniu. Ty asi nie si príliš na párty, čo? Lebo v piatok sa jedna koná u Crimsona a chcel som sa ťa spýtať, či neprídeš. Je to super spôsob, ako spoznať nových ľudí a nájsť si pár priateľov."

   Ja a párty? To naozaj nie. Bola som tam iba raz a skončilo to tak, že som vtrhla dvom chalanom na záchod, keď spolu. . . no, to. A mne to ako pre človeka, ktorý pritom nevidel ani heterosexuálny pár, bolo trochu nepríjemné. Od toho momentu som sa rozhodla, že sa takýmto akciám budem radšej vyhýbať. V tej dobe som sa kamarátila s dievčatami podobnými mne, ktoré tiež párty nemali nejako extra v obľube, takže vlastne nechápem moje dôvody, ktoré ma na tú párty viedli.

   "No, nie som si istá, či je to dobrý nápad," začala som opatrne. Nechcela som ho hneď odmietnuť, ale takisto som mu nemohla dať žiadnu nádej, lebo popravde neexistovala šanca, že by som jeho pozvanie prijala.

   "Počuj, nebudem ťa nútiť, ale bol by som rád, ak by si sa ukázala. Dám ti svoje číslo a keď si to rozmyslíš, určite mi daj vedieť."

   Podala som mu môj telefón, hoci som si už vtedy bola istá, že svoje rozhodnutie nezmením. Ak by som to odmietla, mohol by to pochopiť zle a nechcela som si proti sebe poštvať jediného človeka, ktorý sa so mnou rozpráva.

   Sledovala som ho, ako niečo píše do môjho telefónu, vzápätí mi ho podal naspäť a zoskočil z múrika. "Môžeš ho využiť aj keď budeš potrebovať niečo iné, veď vieš, hovoril som ti, že ti pomôžem s čímkoľvek."

   Úprimne, od srdca, som sa naňho usmiala. Páčilo sa mi, aký bol milý a veľmi ochotný. Predsa len, takých ľudí nestretneš na každom kroku. "Connor, ďakujem za to, aký si ku mne láskavý. Veľmi veľa to pre mňa znamená, naozaj."

   "To je samozrejmosť," opätoval mi úsmev a zmizol skôr, ako som stihla čokoľvek ďalšie povedať.

   Vrátila som sa k čítaniu a obedovaniu. Po pár minútach som si uvedomila, že ľudia na múriku zmizli a ja som tam zostala sama. Skontrolovala som čas na telefóne a zistila, že meškám na hodinu už trinásť minút.

   Dopekla!

   Pobalila som si všetky veci a poponáhľala som sa nájsť učebňu, v ktorej sa mala odohrávať moja ďalšia hodina. Bohužiaľ mi trvalo asi dalších desať minút, kým som učebňu našla. Okamžite som vtrhla do triedy a s veľkým rachotom za sebou zabuchla dvere. Myslím, že všetci vieme, čo nasledovalo.

   V poslednej dobe som akosi mala tendenciu na seba pútať pozornosť.

"Aha, takže tu je dôvod vášho meškania, pán Graham," povedala žena za katedrou, ale jej slová nepatrili mne. Predo mnou stál akýsi chalan, prekvapene si ma premeriavajúc od hlavy po päty.

   Obávam sa, že nerozumiem situácii.

   "Čože? Nie, nepoznám ju. Ešte som ju v živote nevidel," vyhŕkol chalan na svoju obranu. Profesorka sa zamračila a lepšie si ma prezrela.

   "To je pravda, tiež som vás ešte nevidela. Kto ste, slečna?" tentokrát bola tá otázka pre mňa. Ibaže ja som zostala zaseknutá a nevedela som, čo mám povedať. Už asi po milióntykrát sa všetci dívali len a len na mňa, čo ma ako vždy dostávalo do úzkych. Čo dodať, v takýchto situáciách som bola proste nervózna.

   "Ja som London," zamrmlala som potichu a bola som presvedčená, že ma nikto nepočul. "Som London Groverová, nová študentka," dostala som zo seba odvážnejšie.

   "Oh, iste, prepáčte, slečna. Môžete si sadnúť na ktorékoľvek voľné miesto," usmiala sa.

   Odľahlo mi. Plná odvahy som sa vybrala k voľnému miestu pri okne, pri nejakej babe. Ten chalan, ktorý prišiel na hodinu zjavne v rovnakom čase ako ja, preto si profesorka asi myslela, že sme boli spolu, do mňa skoro vrazil, keď sa rozbehol k laviciam, ale hlas profesorky ho zastavil.

   "Vy nie, pán Graham."