THE LIST OF MY REGRETS

chapter 50

   Zobudila som sa na akýsi zvláštny pocit, ktorý mi sídlil v žalúdku. Otvorila som oči, Aaron nebol nikde nablízku a všetko naokolo bolo iné. Porozbíjané sklo, ktoré bolo ešte dnes nadránom popadané po zemi, som už nevidela. Vlastne väčšina neporiadku bola preč.

   Vyhrabala som sa z postele, rozhodnutá zistiť, čo sa deje. Aarona som našla v hornej kajute, kde som bola po prvýkrát. Držal v rukách veľké vrece, do ktorého tlačil odpadky. Tu to totiž nevyzeralo o nič lepšie ako dole.

   "Čo sa tu včera stalo?" opýtala som sa rovno.

   Aarona myklo, keď sa ku mne prekvapivo otočil. Zjavne o mojej prítomnosti nevedel.

   "Ty si už hore? Nepočul som ťa prichádzať," nachvíľu odložil vrece a opláchol si ruky v kuchynskom dreze, pri ktorom zrovna stál. "Zobudil som ťa?"

   "Nie, nie, len. . ." zastavila som sa. Uvedomila som si, že vôbec neviem, ako sa mám v jeho prítomnosti správať. Včera som sa mu už za všetko ospravedlnila, no mala som pocit, že to stačiť nebude. Predsa len, bol opitý a ktovie, či si vôbec náš rozhovor pamätá.

   "Len?" zdvihol obočie, čím ma nepriamo vyzval, nech pokračujem. Avšak nečakal na moju odpoveď, podišiel bližšie ku mne a chytil obe moje dlane do tých jeho. "Pozri sa, London. Netuším, čo sa včera stalo, kedy si prišla a prečo si prišla. Dúfam, že som k tebe nebol nepríjemný, lebo poslednou dobou. . . veď vieš, nemám najlepšie obdobie."

   Netuší, prečo som prišla? Ako to myslí, že netuší, prečo som prišla?

   "Chápem ťa," bolo jediné, čo som povedala. To však nestačilo. Mala som potrebu povedať mu to znova, tak, aby si to pamätal. "A je mi ľúto, že si si tým prechádzal sám. Keď prišli tvoji rodičia, potreboval si ma. . . nezachovala som sa v tú noc najlepšie. A to ma veľmi mrzí."

   "Nechajme to už tak, prosím," pustil moje ruky a otočil sa naspäť k svojej práci. "Pamätám si náš včerajší rozhovor a stojím si za tým, čo som ti povedal."

"Povedal si—"

"Povedal som, že si nepamätám, kedy si prišla. Ani to, čo sa dialo predtým. Ale viem, že sme sa o tomto už rozprávali, a že si zostala pri mne, keď som ťa o to žiadal," netrvalo dlho, kým sa opäť otočil ku mne. Naše pohľady sa stretli, zamrzla som. "A za to ti ďakujem."

Otvorila som ústa s cieľom mu niečo povedať, no nevedela som čo. Stratila som slová. Jeho oči. . . boli iné. Dívali sa na mňa iným spôsobom. Hlbšie, pozornejšie, akoby ma skúmali. Zmocnila sa ma úzkosť, mala som pocit, že moja osoba sa oproti nemu zmenšovala. Ako keby som bola malé bezbranné dieťa a on je osoba, ktorá na mňa dohliada. Ktorá číta moje myšlienky a hovorí mi, čo mám robiť. A myslím, že aj on dobre vedel, že ma ovláda. Chcene-nechcene, no bolo to tak.

"Zostala by som, aj keby ma o to nepožiadaš," prehovorila som šepky. Ktovie, prečo som si myslela, že hovorím niečo zakázané, ako keby som sa mu zdôverila s mojimi citmi alebo niečo podobné. Niekedy som si naozaj nerozumela.

Aaron sa len pousmial a hlasno si povzdychol. Vnímala som, ako sa jeho hruď nadvihuje len v určitých intervaloch. Ako ma jeho oči pália všade, kam sa jeho pohľad oprie. Bolo to skoro, ako keď sa ma dotýkal. Jemné, upokojujúce a zároveň veľmi vzrušujúce. To znamená, že pre mňa nadmieru nebezpečné.

   "Mali by sme. . . mali by sme sa vrátiť domov. Myslím. . . myslím k tebe domov. Ľudia tam včera. . . prepáč, ale nedokázala som ich ustrážiť," habkala som. Myslím, že spoznal, aká som z neho nervózna, pretože sa usmieval od ucha k uchu. Ak by sa dalo, zabila by som sa za to, že to nedokážem skryť. Aspoň pred ním.

   "Zavolám Mariannu, o to sa nemusíš báť. Hádam si si nemyslela, že to zakaždým upratujem len ja sám," hovoril s miernym náznakom smiechu.

   Oh, Marianna. Takmer som na ňu zabudla. Bola u nás len asi dvakrát, odkedy bývam u Aarona, ale bola to fajn ženská, len mi bolo ľúto, že musela upratovať náš bordel. Aaron ma vždy hrešil, keď som sa jej snažila pomôcť, vraj je to jej práca a má za to zaplatené.

   "Čo keby sme dnes zostali tu?"

   Táto otázka ma natoľko zaskočila, až som sa musela oprieť o kuchynskú linku. Aaron sa neprestajne usmieval.

   "Tu? Na jachte?" vyhŕkla som pohotovo.

   Je tu predsa len jedna manželská posteľ! Mám s ním spať na jednej posteli? To nezvládnem, hoci sme spolu spali už dvakrát. . . teda, spali sme pri sebe, to som mala na mysli. Ale to bolo niečo iné. Teraz, keď to nie je spontánne, ale viem o tom dopredu. . . myslím, že to nedám. Som nervózna už len z tej predstavy.

   "Áno, tu, na jachte," prikývol veselo.

   Hahaha. Dúfam, že sa na mne bavíš, Aaron.

   "Ale ak sa bojíš tráviť so mnou čas osamote, tak potom. . ."

   "Pfff, nie, to nie. Mne je to jedno, pokojne tu môžme zostať, ak chceš," zahrala som s hraným pokojom, ale v gatiach som mala už dávno naložené. Rozmýšľala som, že asi radšej utečiem, ako zostať tu s ním a tváriť sa, že z toho nemám vôbec trému.

"Super. Inak, nebude ti vadiť, ak by som si išiel dať teraz rýchlu sprchu? Po včerajšku sa cítim nesvoj, ale nechcem ťa tu nechávať samú."

"To je v poriadku, len choď. Ja to tu zatiaľ trochu poupratujem," pousmiala som sa. Úprimne, chvíľka samoty by mi padla vhod, aspoň by som si prevetrala hlavu a premyslela si, čo budem robiť, ak sa ocitnem v nejakej nevhodnej situácii. Mala by som sa predsa nejako predpripraviť, nech ma ničím neprekvapí a ja budem vopred vedieť, ako reagovať v akejkoľvek situácii.

"Nie, to nerob, je to môj bordel. Upracem si to sám," hovoril, kým sa letmo dotkol môjho ramena a potom odišiel. Ani som sa nestihla spamätať, alebo vôbec porozmýšlať nad tým, ako si budem trvať na svojom.

Každopádne, upratovala som celý čas, čo som počula tiecť vodu. Boli tu tak tenké steny, že som počula takmer každý jeho pohyb. Moje myšlienky boli aj tak príliš zaneprázdnené. V hlave sa mi vytvárali rôzne predstavy, situácie, ktoré dúfam, že sa nikdy nestanú. Minimálne dnes nie. Nebola som na to pripravená.

Nie som hlúpa. Aaron niečo určite plánoval – ten výraz, ten úsmev, ten tón jeho hlasu, tie slová. A moje predstavy.

Tiež som nebola svätá.