London Groverová vždy bývala samotárka, vyrastala prakticky sama a zvykla si neviazať sa príliš na ľudí alebo miesta, kde sa z času načas zašila. To, že často cestovala z miesta na miesto a nechcela sa nikde dlhodobo usadiť, ju priviedlo do malého m...
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
"Čo keby si zavrela ústa a zmierila sa s tým, že odtiaľto neodídeš? Minimálne dnes," hundral Austin po ceste z vlakovej stanice, zatiaľ čo ja som mu neustále nadávala do idiotov a pripomínala mu, ako moc ho nenávidím.
"Na čo je toto vôbec dobré? Čo odo mňa očakávate? Aaron ma nechce ani vidieť a ja jeho tiež nie, takže vám asi nepomôžem. Je mi ľúto," opakovala som stále dokola, lebo doteraz moje argumenty absolútne nepočúval.
"Prestaň stále trepať sprostosti, London. Ak si tomuto reálne uverila, si pekne hlúpa."
Založila som si ruky na hrudi a zadívala som sa von oknom. Ak som si niekedy začínala myslieť, že Austin môže byť v skutočnosti v pohode chalan, beriem to späť. Je to arogantný debil, ktorému je všetko ukradnuté a robí, čo si sám zaumieni. Ešte k tomu si ku mne aj dovoľuje.
"Nemáš najmenšie právo sa so mnou takto rozprávať," hlesla som tak potichu, až som pochybovala, že ma počul.
"Budem sa s tebou rozprávať, ako uznám za vhodné. Presne ako si zaslúžiš," hovoril monotónne, ale nekričal.
V momente som sa k nemu otočila celým telom a prepichla ho nenávistným pohľadom. "Austin, ty si najväčší pokrytec, akého poznám! Ako môžeš niečo také povedať? Nemáš ani šajnu, čo sa stalo! Chcela som stáť pri ňom, nech sa deje čokoľvek, to on ma od seba odohnal so slovami, že by bolo lepšie, keby sa vrátim domov za svojou rodinou."
"Nemôžem uveriť tomu, že si naozaj uverila prvej somarine, čo mu vyletela z úst v záchvate hnevu. Si strašne slepá, London. Ten chlapec by pre teba pokojne zabíjal, ak by sa dalo a ak by si mu to ty, samozrejme, dovolila."
"Čo tým akože myslíš?" vyprskla som nahnevane. "Ľúbim ho a on to vie. Nikdy by som mu schválne neublížila."
"Ja viem. Vystupuj," nariadil mi.
Pozrela som sa pred seba a všimla si, že stojíme pred známym domom. Zostalo mi ťažko, nemala som chuť ani náladu vracať sa tam, keď som vedela, že som tam nevítaná. Aj keby mal Austin pravdu a Aaron to povedal len v záchvate hnevu, hnevalo ma to, pretože takéto veci sa ľuďom nehovoria. Obzvlášť nie tým, ktorí by zaňho položili aj život.
"Austin, nechce—"
"Povedal som, vypadni!" ozval sa známy mužský hlas z obrovskému domu týčiaceho sa pár metrov od nás, po čom nasledoval hlasný rachot a krik.
S Austinom sme si vymenili zdesené pohľady, on v momente vystúpil z auta a bežal smerom k domu, zatiaľ čo ja som si v rýchlosti nevedela odopnúť ani pás. Po chvíli, keď sa mi to konečne podarilo, som vystúpila aj ja a ponáhľala sa za ním. V hale boli rozhádzané tenisky a lodičky Blaire mali polámané opätky. Z obývačky som počula krik Austina, ako sa snaží konfrontovať Aarona a zároveň Blaire, ako dohovára Austinovi, aby to nechal tak. Prechádzajúc okolo kuchyne som zbadala kopu porozbíjaného riadu a jednu stenu od čohosi obliatu. Odtiaľ som trielila radšej rovno do obývačky, kde medzi dverami stepovala nervózna Blaire.
