THE LIST OF MY REGRETS

chapter 57

Z POHĽADU AARONA

   "Dnes mi volala mama," riekla, čím si získala moju pozornosť. Bol som jej vďačný za to, že zmenila tému sama od seba, hoci tento fakt ma veľmi prekvapil.

   "To je dobré, nie?" nebol som si istý.

   Kútiky jej pier sa zdvihli v smutnom úsmeve. V tej chvíli som už vedel, že ten hovor pre ňu nebol veľmi príjemný. O ich vzťahu som síce nevedel nič, no nemusel som byť vynálezca, aby som prišiel na to, že ich vzťah nie je zrovna ideálny. Vždy ma to zaujímalo, no keďže som jej nehovoril o svojej rodine, nepýtal som sa na tú jej. Hádam, že to bolo také nepísané pravidlo, ktoré sme si sami vytvorili.

   "Čo chcela?"

   Jej pohľad spadol do jej lona, kde mala voľne položené obe jej ruky.

   "Ona. . ." trhane sa nadýchla, kým pokračovala. "Ona. . . čaká dieťa."

   Moje obočie samovoľne vyskočilo až kamsi do neba. Týmto ma neskutočne prekvapila. Čakal som čokoľvek, ale nie toto. Za iných okolností by som jej pogratuloval k budúcemu súrodencovi, no v skutočnosti som vôbec netušil, čo to pre ňu znamená. Čo to znamená pre nás. Možno sa kvôli nemu chcela vrátiť domov, ale podľa jej nešťastného výrazu som skôr usudzoval, že toto zistenie ju až tak nenadchlo.

   "A čo to presne znamená?" neodolal som tejto otázke, ku ktorej som jednoducho potreboval odpoveď.

   "Nič," mykla plecami a konečne sa na mňa opäť pozrela. Trápilo ma vidieť ju takto. "Neznamená to nič. Zabudni na to."

   "Nie. Ak o tom chceš hovoriť, tak hovor. Som tu preto, aby som počúval."

   "Vážne?" zdvihla obočie pre zmenu ona. "Dnes si tu nebol celý deň. Keď som mala chuť o tom rozprávať, nebol si pri mne."

   Na krátku sekundu som privrel oči. Dúfal som, že táto téma je už za nami, ale bolo mi jasné, že jedným ospravedlnením to len tak ľahko nenapravím.

   "Ja viem a opakujem, že ma to veľmi mrzí."

   "Nie, to. . . nejde o to. Ja len. . . neviem, čo mám teraz robiť. Asi si len na tebe vybíjam zlosť, nehnevaj sa. Mám pocit, že sa zbláznim."

   "Hovor o tom," dotkol som sa jej ruky a len čo som sa uistil, že jej to neprekáža, stiahol som ju k svojej tvári a nežne ju pobozkal. "Hovor o tom so mnou. Chcem vedieť, čo ti behá po rozume a chcem ti pomôcť."

   "Aaron, v tomto mi nedokážeš pomôcť. Mám výčitky svedomia. Je to moja matka a mala by som teraz stáť pri nej. Ale. . . vieš, ona pri mne nestála, keď som ju najviac potrebovala."

Nevedel som, ako reagovať. Tak rád by som jej pomohol, ale ako môže človek s rozhádzaným životom pomáhať niekomu ďalšiemu? Nevedel som, ako riešiť vlastné problémy a taktiež som jej nechcel radiť ohľadom niečoho, o čom som nemal ani najmenšie tušenie.

Nahol som sa k nej pobozkal ju do vlasov. "Neviem takmer nič o tvojej matke, ale podľa toho mála, čo som od teba počul, myslím, že si ťa nezaslúži. A ak by si chcela. . . teda, ak rozmýšľaš nad tým, že sa k nej zase vrátiš, tak. . . ja viem, že je to tvoja mama a určite ti chýba, ibaže. . . ja. . ."

"Čo ty?" vyhŕkla netrpezlivo. "Čo ty, Aaron?"

"Ale nič, zabudni na to," pokrútil som hlavou.

"Nie. Dokonči, čo si začal."

"Nie je to nič dôležité, práve naopak."

"Povedz mi to," takmer až šepkala, zatiaľ čo jej pohľad spadol na moje pery. "Povedz, čo si chcel povedať."

Povzdychol som si, keď mi došlo, že to dievča to len tak ľahko nevzdá. "Pozri, bolo to hlúpe a sebecké, myslieť si, že. . . že by si možno chcela zostať radšej so mnou."

Pozoroval som jej tvár. Čakal som akúkoľvek reakciu, možno že vybuchne a nakričí na mňa za to, že ma niečo tak hlúpe vôbec napadlo. Alebo výsmech. Čokoľvek. No ona iba mlčala a dívala sa na moju tvár, akoby ju videla po prvýkrát. Skúmala každý jeden detail, až som sa chvíľami chcel schovať pred jej pohľadom. Ale neurobil som to.

"Neodpovedaj na to, prosím. Je samozrejmé, že rodina je prvoradá a ja. . . ja budem šťastný, ak budeš šťastný ty. Budeš mať súrodenca, to je predsa. . . úžasné. Áno, mala by si sa vrátiť, rozhodne by si mala. . . ja len. . . asi už nechcem byť sám."

London sa z ničoho nič nahla a spojila naše pery. Hoci som to nečakal, zareagoval som takmer okamžite. Jej ústa boli jemné, bozkávala ma nežne, no dalo sa z toho bozku cítiť vášeň a túžbu. Zľakol som sa, že by so mnou dnes v noci znovu chcela mať sex, neviem totiž, čo by som jej povedal.

Keď sa odo mňa odtiahla, oprela si čelo o to moje. "Je dobre, že nechceš byť sám. Vieš, keď mi mama volala, povedala mi ešte niečo."

"Čo?" opýtal som sa zvedavo.

London sa pousmiala a na kúsok sa odo mňa odtiahla, ale naše ruky boli stále jedna v druhej. Ani som si neuvedomil, kedy ma chytila.

"Povedala, že chce, aby som sa vrátila domov."

Zastavil sa mi dych. Viem si totiž predstaviť, aké to musí byť, keď ti volá jeden z tvojich rodičov a žiada ťa o to, aby si prišiel domov. Teda, niežeby sa mi to niekedy stalo, ale stačil mi jeden jediný pohľad do jej očí a vycítil som, že bojovala sama so sebou. Obával som sa však jej rozhodnutia. London milovala svoju matku, aj keď veľakrát dávala najavo, že s ňou nemá najlepší vzťah.

"A. . ." nasucho som preglgol. Nebol som si vôbec istý, či chcem počuť odpoveď na túto otázku. "A čo si jej povedala?"

Povedala áno. Určite povedala áno. No tak, je to predsa London Groverová, to skvelé dievča, ktoré by neublížilo ani muche. To dievča, ktoré nedokáže človeka nenávidieť aj napriek tomu, koľkokrát sa v ňom už sklamala. A tým tento raz nemyslím len jej matku, ale aj seba. Veď koľkokrát mala dôvod zbaliť si veci a vykašľať sa na mňa, no nikdy to neurobila. A teraz, keď sa jej po dlhom čase ozvala jej vlastná matka, ktorá viem, ako veľmi jej chýbala a odrazu ju žiadala, aby sa vrátila domov, som mal zostať sám? Nedokázal som si predstaviť svoj život bez nej. London bola moja najlepšia kamarátka, ktorú by som si dokázal predstaviť po svojom boku do konca svojho života. Ak by odišla, nemám tušenia, čo by som robil.

"Nie. Povedala som nie."

Roztrasene som sa druhou rukou dotkol jej tváre. Usmievala sa.

"Čože?" neveril som jej.

"Povedala som jej, že sa nevrátim."

"Ale. . . ale čo tvoja rodina? Budeš mať predsa súrodenca a—"

Prerušila ma letmým bozkom na moje pery. "Ty si moja rodina."