London Groverová vždy bývala samotárka, vyrastala prakticky sama a zvykla si neviazať sa príliš na ľudí alebo miesta, kde sa z času načas zašila. To, že často cestovala z miesta na miesto a nechcela sa nikde dlhodobo usadiť, ju priviedlo do malého m...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Keď som sa vrátila k nášmu stolu, dievča na Aaronovi stále sedelo a bozkávalo mu krk. Ignorovala som to, skôr ma zarazil fakt, že ho prestal zaujímať môj rozhovor s Connorom a začal sa naplno venovať svojej nádhernej spoločníčke. Prečo ho, preboha, musí každé dievča chcieť? Prečo sa po ňom musia vešať ešte aj na obede?
Netrvalo dlho, kým sa k nemu posadila ďalšia a začala ho hladiť po nohe – začala od kolena a posúvala sa vyššie a vyššie. Kým ho tá jedna stále bozkávala na krku, tá druhá sa snažila dostať k jeho perám. Vedela som, že po nich okato zazerám, ale na jednej strane som bola maximálne znechutená a na tej druhej som absolútne nechápala, prečo robia takéto veci priamo tu. Radšej som sa teda postavila a odkráčala som preč z jedálne bez toho, aby si to niekto čo i len všimol. Išla som do mojej skrinky, kde som si vybrala učebnice na ďalšiu hodinu, keď som odrazu počula kroky hneď vedľa mňa. Otočila som sa, vďaka čomu som čelila krásnemu žiarivému úsmevu, nádherným čiernym kučeravým vlasom a dokonalej štíhlej postavy akejsi baby. Toto dievča bolo čistý opak mňa – vysoká, dlhé tenké nohy, perfektná pleť, kučeravé vlasy, dokonale upravená, plné pery a obrovské riasy, ktoré síce určite neboli pravé, ale aspoň tak vyzerali.
"Ahoj, ty budeš London, všakže?" opýtala sa s lámavou angličtinou.
"Uhm, no, áno," dostala som zo seba neisto.
"Super! Ja som Lena, rada ťa spoznávam," chytila moju dlaň do tej svojej a zatriasla ňou. "Napadlo mi, že by sme sa mohli spoznať? Som tu nová, prisťahovala som sa z Mexika a zatiaľ sa tu s nikým nepoznám. Riaditeľ mi spomenul teba, vraj si sem tiež prišla prednedávnom."
"Áno, to je pravda," potvrdila som jej. "Ale nechápem, ako ti môžem pomôcť? Mne tiež nikto nepomáhal hľadať si priateľov a spoznávať mesto."
"Vau, dobre, túto odpoveď som rozhodne nečakala, ale nevadí," pousmiala sa, no neskryla predo mnou červeň, ktorá sa jej nahrnula do tváre. Sama som nevedela, prečo som reagovala tak odmerane, nemala som to vo zvyku, ale pripisovala som to udalostiam, ktoré sa stali pár minút dozadu v jedálni.
"Prepáč, som len trochu rozhodená, tak začnime odznova," odkašľala som si a silene sa ňu usmiala. "Tak, Lena, ako ti môžem pomôcť?"
"Bude stačiť, ak mi ukážeš, kde je jedáleň. Blúdim tu už asi pätnásť minút a som extrémne hladná," zasmiala sa.
Seriózne, jedáleň? Práve som odtiaľ prišla a nehodlám sa tam vracať.
"Pôjdeš rovno a na konci chodby odbočíš doprava. Tam sa nemáš kde stratiť," pousmiala som sa, snažiac sa zakryť hnev a vojnu v mojom vnútri, kde sa bilo zúfalstvo s nestaraním sa. Zúfalstvo vyhrávalo, ak by ste sa ma opýtali.
"Ďakujem ti, London," vtiahla ma do objatia a keď už o niekoľko sekúnd na to odchádzala, nezabudla sa na mňa ešte raz otočiť. "Dúfam, že sa ešte niekedy vidíme!"
