THE LIST OF MY REGRETS

chapter 34

   Blaire sa v ten deň v škole neukázala, tak som rovno po škole zašla k nej domov. Otvorila mi pani Prescottová, ktorá vždy, keď ma videla, vyzerala, že to nadšenie len predstiera. Blaire mi raz povedala, že jej mama nemá rada žiadnu jej kamarátku od chvíle, keď k nim začala chodiť drzá Maddie v jej deviatich rokoch, pretože chodila po ich dome a správala sa ako doma, dokonca hovorila jej rodičom, kam by mali pustiť Blaire a kam nie. Lenže Maddie sa snažila byť len priateľská voči Blaire a chcela ju potešiť tým, že sa pokúsi presvedčiť jej rodičov. Nikdy to však nevyšlo, práve naopak – zakázali jej stretávať sa s Maddie a hľadali jej vlastných adeptov, s ktorými by si rozumela.

   Blaire si vždy bola istá, že jej mama ma má veľmi rada, no ja som ten pocit rozhodne nemala. Presne ako vždy, aj teraz mi otvorila s otráveným výrazom a pozdravila ma len tak zo slušnosti.

   "Ahoj, London, dlho si sa u nás neukázala," povedala s priateľským tónom, no ja som sa nemohla zbaviť myšlienky, že by ma najradšej vyťahala za vlasy a silou mocou odvliekla preč z ich pozemku. "Poď dnu, Blaire je vo svojej izbe, ale práve má návštevu."

   "Návštevu? Je tu Maddie?" opýtala som sa prekvapene, nakoľko som vedela, že ona u nich doma vítaná nie je.

   Pani Prescottová sa z chuti rozosmiala. "Ale nie, drahá, to vďakabohu nie. Je to nejaký chlapec, asi nejaký spolužiak Blaire. Dáš si čaj alebo kávu?"

Chlapec?

Zvláštne. Blaire sa nestretávala so žiadnymi inými chlapcami, odkedy spoznala Austina. Aspoň to mi povedala Maddie. Lenže ak by tu bol Austin, prečo by pani Prescottová vyzerala, že ho nepoznala?

"Uhm, nie, vďaka. Myslím, že pôjdem rovno za nimi," donútila som sa k slabému úsmevu a bez jej ďalšej reakcie som si to nakráčala priamo do jej izby.

Blaire sa opierala o jej písací stôl a hlavu mala v dlaniach, avšak akonáhle počula otvorenie dverí, zdvihla hlavu, takže som si mohla všimnúť jej uplakanú tvár. Oproti nej stál Austin, ktorý vyzeral smutne, skoro tak ako dnes v škole, keď som ho stretla pri skrinke Blaire. Akonáhle ma zbadal, jeho výraz sa zmenil na znechutený. Ja som to nemala inak, len k mojim emóciám pribudol aj zmätok z toho, prečo mi pani Prescottová nepovedala rovno, že jej návšteva je jej priateľ, keď podľa slov Blaire sa už obaja s rodičmi toho druhého dávno poznali.

"London?" vypadlo z uplakanej Blaire, ktorá si v momente utierala slzy z tváre. "Čo tu ty robíš? Pustila ťa moja mama?"

"Áno," odvetila som monotónne. Nevedela som, či sa jej mám priamo spýtať na to, čo mi behalo po rozume, alebo to na teraz nechám tak. Moja zvedavosť bola asi väčšia. "Nevedela som, že je tu aj. . . on," to posledné slovo som vyslovila s najväčším znechutením, ako to len šlo. Už som viac neplánovala skrývať svoju nenávisť voči nemu, plus, Blaire si určite v piatok na párty všimla, že Austin mal spoločníčku.

"No, super, že ste prišli v rovnakom čase, aspoň vás oboch môžem naraz odprevadiť."

"Ako to myslíš? Len teraz som prišla a okrem toho, potrebujeme sa vážne porozprávať," trvala som si na svojom, zatiaľ čo Austin po mne nepríjemne zazeral.

"Už ma to nezaujíma. Nezaujímajú ma ďalšie vaše klamstvá, naozaj, tých som mala až príliš. Vypadnite z tohto domu hneď teraz. Obaja."

"Blaire, zlato–"

"Nedotýkaj sa ma, Austin!" odsotila ho od seba vo chvíli, čo sa ju snažil pritúliť si ju bližšie k sebe. Z jej očí sa opäť valili slzy a ja som nebola nijako schopná jej pomôcť, lebo to už vedela. Vedela, že som držala Austinovo tajomstvo a nenávidela ma za to. "Zmiznite! Obaja! Ste klamári, nechcem vás už v živote vidieť!"

"Blaire, daj mi aspoň minútu. Prosím," skúsila som to znova. "Nechcela som ti klamať, ale už vôbec som nemohla zničiť tvoje šťastie."

"Šťastie?" ironicky sa uchechtla, kým sa slzy neprestávali valiť z jej tváre. "Pozri sa naňho, London," prstom ukázala na Austina a neprestávala opakovať, aby som sa naňho pozrela, až kým som to neurobila. "Je to podvodník! Tento chlapec nikdy nebol mojím šťastím a nikdy ním nebude! Bože, som taká hlúpa. . . som hlúpa, pretože som si myslela, že by nám to mohlo fungovať!"

Som si istá, že posledné slová boli adresované viac jemu ako mne. Hoci som Austina z duše neznášala, práve teraz sme boli na rovnakej strane, takže som sa vedela vžiť do jeho situácii a bolo mi ho celkom aj ľúto. Ale takisto ako aj ja, aj on si to zaslúžil. Urobili sme chyby, ale v prvom rade, nebol podvod horší ako zatajovanie skutočnosti? Viem, že som na to mala svoj podiel viny i ja a veľmi som to ľutovala, ale čo bola moja chyba v porovnaní s tou jeho?

"Blaire, zlato, je všetko v poriadku? Počula som krik," v dverách sa ozval hrubý mužský hlas. Bol to jej otec – nesympatický chlap, ktorý vyzeral snáď stokrát prísnejšie ako pani Prescottová.

"Oci, odviedol by si ich prosím von? Nechcem ich v tomto dome už ani sekundu naviac."

"Áno, jasné, zlato," odvetil milo ešte predtým, ako nás dvoch prepichol nepriateľským pohľadom. "Tak poďte, vy dvaja. Neviem, čo sa tu stalo, ale asi by ste mali ísť."

Austin to vzdal a so zvesenými plecami odpochodoval von z izby Blaire.

"Len chcem aby si vedela, že ma to mrzí, Blaire. Neurobila som to so zámerom ublížiť ti a ver mi, že som dlho zvažovala, či ti to poviem alebo nie. Ale som rada, že som to neurobila. Bola si šťastná. A ja som bola šťastná z teba."

"London. . ." napomenul ma pán Prescott.

To bolo všetko, čo som k tomuto povedať chcela. Neodchádzala som z toho domu so zlou náladou, pretože aj napriek tomu, že obe moje najlepšie kamarátky boli na mňa nahnevané, prinajmenšom som povedala jednej z nich svoju verziu a ako s tým ona naloží, bolo už na nej. Samozrejme, že som chcela, aby mi odpustila a takisto som bola smutná, že som ju sklamala, ale ako som už raz povedala, nezmenila by som svoje činy, ak by som mala opäť príležitosť vidieť ju takú šťastnú, aká bola pri Austinovi. Ten chlapec mohol byť úplný idiot, ale človek sa nemôže rozhodnúť nenávidieť niekoho len preto, že sa mu na ňom niečo nepáči. Ak sa raz zamiluješ, nevieš z toho kruhu vyjsť von, nech už ten druhý spravil čokoľvek.