THE LIST OF MY REGRETS

chapter 56

Z POHĽADU AARONA

Bál som sa, čo ma čaká, keď som otváral dvere svojho domu. Bolo absurdné, aby som sa obával stretnutia s London, vzhľadom na to, že keď tu bývali ešte občas moji rodičia, bolo mi totálne ukradnuté, čo si myslia, keď som sa doma ukázal raz za tri dni. Vedel som však, aká citlivá je London a ako to bude brať. Celý deň som sa jej neozval, ani by som jej nemohol vyčítať, ak by bola nahnevaná. Ale zase na druhú stranu – stále sme len kamaráti, ktorí by si nemali nič vyčítať.

V dome bolo hrobové ticho, všetky svetlá boli vypnuté, po London ani stopy. Musel som sa ísť pozrieť do jej izby, či sa jej náhodou niečo nestalo. Niekedy bývam fakt paranoidný, no keď som ju nenašiel ani v jej izbe a ani v kúpeľni, naplnili ma obavy. A myslím, že tento raz oprávnené.

Keď som prechádzal po tme do kuchyne, snažiac sa nahmatať vypínač na stene, moje oči spadli na presklené dvere, ktoré viedli na zadnú terasu. Vonku sedela osoba, zhodou okolností osoba podobná London. V tej chvíli som fakt nevedel, či som šťastný, že ju vidím, alebo som bol vystrašený, pretože bolo zjavné, že sa niečo stalo. Dúfal som však, že sa to netýkalo mňa, inak neviem, ako by som jej to vynahradil. Pravdepodobne by ma už v živote nechcela vidieť.

Vzal som deku z obývačky a vyšiel som na terasu za ňou. Bolo chladno a ona sedela na studených schodoch len v krátkom tričku a pyžamových šortkách.

Bol som si istý, že počula, ako som otvoril dvere a blížil sa k nej, no ona sa ani neobzrela. Sedela tam a dívala sa kamsi do neznáma.

"Ahoj," prerušil som ticho, ktoré vonku o takejto neskorej hodine zvyklo vládnuť. "Prečo tu len tak sedíš? A prečo nie si vôbec oblečená? Je december."

"Presne tak," hlesla, keď som si sadal vedľa nej. Deku som prehodil cez jej plecia, načo reagovala okamžite a zababušila sa do nej ešte väčšmi. "Je 24. decembra a ty si bol celý deň ktovie kde. Ani si mi nenapísal."

Bum.

A je to tu. Presne to, čoho som sa obával. Bola na mňa nahnevaná a ja som sa ani nemal ako brániť. Celý deň som sa neukázal, neozval sa jej, pretože som zbabelec.

"Prepáč mi, mal som ti zavolať," uznal som. Vedel som však, že čokoľvek sa teraz stane, čokoľvek mi povie, zaslúžim si to, pretože tentokrát som to naozaj posral.

London sa na mňa konečne pozrela, no nebol to ten pohľad plný lásky a nehy, na aký som u nej zvyknutý. Bol to pohľad plný sklamania, nenávisti a znechutenia. Nevedel som, že dokážem v niekom vzbudiť toľko emócii naraz. Väčšinou som sa stýkal s ľuďmi, ktorým som bol ukradnutý, alebo s ľuďmi, ktorí tie emócie len predstierali. Ako napríklad moji rodičia.

"To je všetko, čo mi povieš?" zdvihla nahnevane obočie. Povedal by som, že sa snažila zakryť svoj hnev voči mne, ale veľmi sa jej nedarilo. "Kde si bol, Aaron?"

"London. . ." zhlboka som sa nadýchol, pevne pripravený vysypať všetky svoje pocity s nádejou, že ma aspoň trochu pochopí. "Pozri sa, je mi ľúto, že som ťa nechal zase celý deň samú, ale. . . ja jednoducho nie som zvyknutý vracať sa kvôli niekomu domov, nie som zvyknutý na to, že by na mňa doma niekto čakal, chápeš? Ja viem, že to nie je ospravedlnenie, viem, že sa niekedy správam ako totálny idiot a máš právo byť na mňa nahnevaná. Vždy ti dávam nejaké dôvody, aby si ma neznášala. Ale ver mi, že to je to posledné, čo chcem."

Počas toho, ako som rozprával, sa mi celý čas dívala priamo do očí, no už nie s toľkou nenávisťou ako predtým. Vedel som, že to nebude stačiť, aby sa na mňa nehnevala, ale stačilo mi, že mala pre mňa aspoň trochu pochopenia. Aspoň to prezrádzali jej oči.

"Ja. . ." začala aj ona, ale zjavne nedokázala pokračovať. Tvár si skryla do dlaní, a keď ruky opäť vložila do svojho lona, hlasno si povzdychla. "Aj ja sa ti chcem ospravedlniť. Včera som to trochu prehnala."

"Nie, nemáš sa začo ospravedlňovať. To ja som na teba tlačil, aby si išla so mnou."

Bola pravda, že sa nemala za čo ospravedlňovať. Ona bola oproti mne dobrá, nikdy mi nedala žiaden dôvod sa na ňu hnevať. Áno, viackrát som bol na ňu naštvaný, ale všetko to boli len nejaké formality, ako napríklad, keď trvala na tom, že mi zaplatí nájomné. S tým ma už poriadne vytáčala, lebo veľmi dobre vedela, že z jej peňazí som nechcel vidieť ani cent. Nepozval som ju sem preto, aby som ju vycuciaval z peňazí a okrem toho, ona ich potrebovala, ja nie.

"Myslím to vážne, Aaron," trvala si na svojom. "Stále sa na teba hnevám za dnešok, ale to je v poriadku, som zvyknutá tráviť Štedrý večer sama. Ide najmä o to, že som si uvedomila zopár vecí a. . . mal si pravdu. Sme priatelia a ja ti viac nebudem vyčítať, ak. . . ak budeš robiť všetky tie veci, na ktoré si bol zvyknutý, predtým ako sme my dvaja. . . veď vieš, čo myslím."

"Ale. . . ak ku mne naozaj niečo cítiš, ako si hovorila vtedy na jachte, tak. . . tak už nikdy nebude nič ako predtým, London. A ty to vieš."

"To je ukradnuté, pretože. . ." zvyšok vety nechala visieť vo vzduchu. Neušlo mi, že sa jej oči lesknú.

"Prečo?"

London sa na mňa pozrela – neusmievala sa, neplakala. Jej výraz mi toho veľa nenahováral, no aj tak som mal pocit, že nič úprimnejšie som nikdy nevidel.

"Pretože ty ku mne necítiš to isté."

A po tomto odo mňa opäť odtrhla zrak. Všimol som si, ako preglgla, akoby sa snažila potlačiť guču, čo sa jej nahromadila v hrdle.

Popravde som nevedel, čo jej mám na to povedať. Nikdy som sa jej nepriznal s tým, čo cítim. Vlastne som sám netušil, čo to je. Jediné, čím som si bol istý, bolo to, že som sa s ňou cítil dobre a nechcel som ju od seba odohnať svojím hlúpym správaním. Rád by som jej povedal, že ju milujem. Rád by som ju objal a už nikdy nepustil, ale. . . to nemôžem, pretože ak by som to urobil, dal by som jej falošné nádeje. A ja jej nedokážem sľúbiť svoju vernosť, vedel som, že by som ju skôr či neskôr niečim sklamal. A to ja nechcem.