THE LIST OF MY REGRETS

chapter 19

Prešlo len zopár minút, kým sa vedľa mňa objavilo známe žlté auto. Prevrátila som očami, keď mi došlo, že nás Aaron zjavne sledoval a čakal, kým Connor zmizne. Na jednej strane som bola rada, že mám odvoz, keďže som aj tak nevedela adresu Aaronovho domu a nemala by som sa tam ako dostať, ale na druhej strane som nepotrebovala ochrankára a už vôbec som nechcela, aby sa miešal do mojich záležitostí.

Prečo išiel za nami? Nemyslím si, že by si o mňa robil starosti, že mi Connor ublíži, ale iný dôvod som nevidela. Alebo mu vadilo, že sa Connor obšmieta okolo mňa, ale to už by musela byť Connorova teória pravdivá – že ma Aaron chce len pre seba. Ale čo to vôbec znamená?

Len čo jeho auto zostalo stáť na rovnakom mieste, kde pred chvíľou stálo to Connorovo, videla som Aarona, ako sa načiahol po kľučke na strane spolujazdca a otvoril mi dvere. Posadila som sa vedľa neho, zabuchla dvere a auto sa rozišlo ešte predtým, ako som si stihla aspoň zapnúť pás.

"London, tebe preskočilo!" rozkričal sa po mne ako zmyslov zbavený. Prekvapene som k nemu otočila hlavu, pás neustále tisknúc k mojej hrudi, lebo Aaron vždy jazdil tak rýchlo, až ma tlak tlačil viac a viac do sedadla. On bol na to, samozrejme, zvyknutý, preto to nijak nevnímal a nereagoval ani na môj vystrašený pohľad, len nahnevane pokračoval vo svojom monológu. "Čo si si myslela, keď si mu nasadala do auta? Nestačilo ti, že ťa raz takmer pretiahol ako nejakú hnusnú špinu bez tvojho súhlasu? Zdrogoval ťa! A ty mu nasadneš pokojne do auta, dovolíš mu, aby ťa zaviezol až pred tvoj. . . oficiálny dom."

"Čo keby si sa skúsil upokojiť?" zakričala som po ňom aj ja, aby nemal pocit, že mu dovolím po mne len tak kričať. "Aaron, chcel sa so mnou iba porozprávať, dobre? Ospravedlňoval sa mi, videla som, ako ho to mrzí. Dokážem dať ľuďom druhú šancu, vieš?"

Dobre, Connorovi som zatiaľ žiadnu nedala, ale to ešte len príde. Potrebujem čas aj ja, aj on.

"Ale odkiaľ si vedela, že má dobré úmysly? Aj ja môžem povedať, že s tebou nič nechcem mať a pritom chcem presný opak!" tresol päsťou do palubnej dosky, čo mi pripomenulo Connora, ako buchol do volantu, až sme mierne vybočili z cesty. Zľakla som sa až tak, že som si neuvedomovala význam jeho slov.

"Aaron. . . Aaron, môžeš niekde zastať?" dostala som zo seba vyľakane. On ma však nijako nevnímal, na rýchlosti neuberal, nevenoval mi ani pohľad. "Aaron, prosím, mohol by si zastaviť? Porozprávame sa, až keď sa upokojíš."

Videla som, aký bol nervózny. V tej chvíli som si spomenula na to, čo mi dnes povedala Blaire tesne predtým, ako som s Connorom odišla – že Aaron nedokáže ovládať svoj hnev, že zbil svoju bývalú priateľku. Bolo nebezpečné byť v jeho blízkosti, keď bol v takomto stave. Bála som sa, veď by nás mohol kľudne aj zabiť.

"Už sme skoro tam," povedal potichu, no znelo to skôr ako keby to hovorí sám sebe než mne. Pozrela som sa von oknom, boli sme uprostred mesta a nezdalo sa mi, že by sme sa blížili k jemu domu. Pokiaľ som si dobre pamätala, býval kúsok ďalej od centra mesta.

Zaparkoval na parkovisku pri menšom prístave – doposiaľ som netušila, že v tomto malom meste vôbec nejaký je – a bez toho, aby na mňa počkal, jednoducho vystúpil z auta a náhlil sa smerom k lodiam. Chvíľu som čakala, neviem, myslela som, že sa možno vráti. Ale to neurobil, len kráčal ďalej a ďalej, až som ho prichytila pri tom, ako stúpa hore po schodoch na jednu z väčších jácht. Keď som usúdila, že sa očividne tak ľahko nevráti, tiež som vystúpila a pomaly som kráčala k nemu.

"Aaron?"

Stúpala som po veľkých schodoch. Boli šmykľavé, takže som mala čo robiť, aby som nespadla.

Vošla som do kajuty strmými schodmi nadol. Len čo som vošla a ocitla sa v jednej luxusne zariadenej izbe s veľkou manželskou posteľou uprostred, jediné, na čo som sa však dokázala plne zamerať, bol on. Sedel na kraji postele, hlavu mal schovatú v dlaniach, sedel mi chrbtom, ale mohla som si byť istá, že sa trápi. Aj keď som mu nevidela do tváre. Chcela som proste ísť za ním, vyhrnúť mu tričko z chrbta a bozkávať ho na ňom, až kým sa neupokojí. Smiešne, ja viem. Ale Aaron Crimson zo mňa skrátka vedel urobiť dravca – minimálne v mojich myšlienkach.

Pomaly som sa k nemu približovala.

"Máš pravdu o Connorovi. Nemôžem si byť istá tým, čo hovorí, ale takisto si nemôžem byť istá tebou, Aaron. Vieš, o čom počúvam celé dni? O tebe, o tom, ako sa dokážeš rozčúliť za primitívnosti, o tom, ako nezvládaš svoj hnev a potom ubližuješ ľuďom okolo seba. O tom, ako využívaš dievčatá len na sex a o tom, že ma chceš len pre seba. A potom si tu ty, ktorý sa tvári, že je svätý. Keď sa ťa na niečo spýtam, neodpovieš mi. Keď ťa nebodaj z niečoho obviním, nahneváš sa. Chápem to. Chápem ťa, Aaron, ale pochop aj ty mňa! Z čoho mám potom vychádzať, keď na jednej strane je tisíc ľudí, ktorí mi niečo hovoria a na tej druhej si tu ty, sám, ktorý hovorí zase niečo iné? Myslíš si, že ja chcem veriť tým veciam, ktoré mi o tebe hovoria? Nechcem, Aaron, nechcem tomu veriť, lenže čo mám robiť, keď mi odmietaš čokoľvek vysvetliť?"

Pozrel sa na mňa s tým trápením, ktoré mal uväznené v očiach. V tých očiach, čo v ten deň v reštaurácií svietili radosťou. V tých nádherných hnedo-zelených očiach, čo ma zachránili pred Connorom. V očiach, čo ma prenasledovali dokonca i v snoch.

"Čo chceš, aby som ti vysvetlil?" opýtal sa zlomene. Vtedy som už vedela, že budem ochotná aj stokrát vymeniť nejaké hlúpe vysvetlenia za chvíle strávené s ním v tichosti. Hoci som si tie sprosté vysvetlenia zaslúžila, za cenu, že sa bude trápiť, som o ne nestála. Lebo som vedela, že ak budem trvať na svojom, bude smutný a už mi tak ľahko nepomotá hlavu jeho nádherným úsmevom. Bola som ochotná byť hlúpa, naivná a zamilovaná za cenu toho, že on sa bude usmievať.

Nikdy nechcem, aby to bolo inak.