THE LIST OF MY REGRETS

chapter 52

Na moje prekvapenie, po prvýkrát som sa pred ním nehanbila plakať. Práve naopak, bolo super konečne mu dať najavo niečo, čo som držala dlho v sebe a taktiež som bola predom pripravená na jeho odmietnutie. Samozrejme, že som nečakala, že sa mi hodí okolo krku a povie mi, že chce byť so mnou do konca života, stačilo mi len, že si ma vypočuje a neodoženie od seba. Že sa nezľakne a nebude si myslieť, že som spadla do toho istého vreca ako ostatné, hoci pravdou bolo, že sa to stalo. Padla som tam a vôbec som sa za to nehanbila. Aaron mohol byť všelijaký, no v mojich očiach nikdy nebol zlý. To, ako sa ku mne správal celé tie mesiace, staral sa o mňa, rozprával sa so mnou. Nič odo mňa nechcel. Do ničoho ma nenútil.

Ak už bolo to, čo som cítila, zlé, mohla som si za to sama. Pretože som naivná a hlúpa. Pretože chlapec, o ktorého tam vonku stojí rada dievčat čakajúcich, kým o nich jedného dňa zakopne, by nikdy nejavil záujem o niekoho tak obyčajného, ako som bola ja. Bol tu pre mňa len ako kamarát a myslím si, že Aaron patrí medzi tých chlapcov, ktorí hovoria narovinu o tom, čo chcú a idú si za tým. Ak by chcel mňa, dnes by mohlo byť všetko iné. Pretože som bola slepo zamilovaná.

"Aaron. . . bojím sa, že keď ti to poviem, nahneváš sa na mňa."

Určite sa bude hnevať. Pretože ma bral ako kamarátku, ktorá v ňom nevidí to, čo všetky. Mal ma tak rád preto, že som s ním nechcela spať ani nič mať. Čo bude teraz? Ak mu to poviem, už nebude cesty späť. Nahnevá sa na mňa a možno ma vyhodí z jeho domu.

Ak by to urobil, asi by som sa konečne odsťahovala a zabudla na všetko, čo sa stalo v tomto prekliatom meste. Ľahšie by sa mi odchádzalo od neho aj od ostatných. Blaire a Maddie sa so mnou aj tak nerozprávajú, nemala by som dôvod zostať tu. Vlastne ma tu už dlhší čas drží len on.

"Prečo by som sa hneval?" prstom sa dotkol môjho líca a zotrel všetky slzy. Netrvalo však dlho, kým sa z mojich očí spustili ďalšie. Nešlo to zastaviť.

"Lebo viem. Budeš sa hnevať. Viem to."

"Nemám dôvod sa na teba hnevať, naozaj. Sľubujem. Len mi to už povedz."

"Sľubuješ? Poviem to, iba ak mi to sľúbiš."

Rukami sa natiahol po moje dlane, ktoré schoval v tých svojich a pevne stisol. Toto bol jeden z dôvodov, prečo som do toho spadla. Pretože som v ňom cítila oporu, pretože stál pri mne.

Bože môj, ako som sa do tohto len dostala? Prečo som s tým, ja hlupaňa, vôbec začínala? Mala som nechať jeho naliehanie, ľahnúť si do postele a zakryť sa, aby sa ma nonstop nepýtal, prečo sa ho hanbím. Nevedel si ani predstaviť, ako som sa pri ňom cítila. Nikto to nevie.

"Sľubujem ti, že sa nebudem hnevať," povedal pokojne. Naše tváre boli sotva pár centimetrov od seba. Mohla by som ho pobozkať, ak by som chcela. Ale nie teraz. Teraz som sa na to zrovna necítila.

"Dobre, lebo. . . nechcem, aby si ma považoval za jedno z tých dievčat, ktoré. . . s ktorými si bol. Nebolo to tak, že by som to cítila celý čas. Prišlo to až časom. Teda. . . vždy si sa mi páčil, to áno. Ale nie takým spôsobom. Teraz ťa vidím inak, neviem to opísať. Proste. . . mám pocit, že bez teba nemôžem byť. Že bez teba by som nebola kompletná. Ak by si sa na mňa nehneval a poslal od seba preč, asi by som zomrela. Len ma od seba prosím neodháňaj."

Na Aaronovej tvári sa zjavil široký úsmev, spokojný, no zároveň prekvapený. "Počkaj, takže. . . ty mi tým chceš povedať, že. . . že si sa do mňa zamilovala? Lebo. . . buď som nechápavý, alebo. . . neviem, ako to mám chápať."

"Len na mňa nebuď nahnevaný," zopakovala som.

"Nie som na teba nahnevaný, London. Prečo by som mal byť? Práve si mi povedala niečo. . ." nadýchol sa s úsmevom, no akoby si rozmyslel to, čo chcel povedať a napokon sa len slabo pousmial. "Počkaj, myslíš to vážne? Nikdy si so mnou nič nechcela mať a teraz mi tu hovoríš—"

"Stále s tebou nechcem nič mať, lebo si idiot," prerušila som ho náhle, nad čím sme sa obaja zasmiali – ja so slzami v očiach a on takým úprimným, nefalšovaným šťastím. "Ale. . . to, čo cítim, nejde ovládať. Viem len, že ťa potrebujem blízko seba."

Aaron si zahryzol do spodnej pery, aby zakryl široký úsmev, ktorý sa mu rysoval na tvári.

Ani neviem, kedy som prestala plakať. Moje srdce však už neťažilo toľko emócii a nevyslovených pocitov. A jeho reakcia bola celkom iná, akú som čakala. Nebol tam žiaden náznak hnevu, smútku či sklamania. Dokonca som sa akosi nevedela zbaviť pocitu, že ho to nejakým záhadným spôsobom tešilo.

Nasledujúce udalosti ubiehali akoby samé. Akoby som vystúpila zo svojho tela a pozerala sa na krásneho Aarona, ako sa z ničoho nič, bez najmenšieho zaváhania, naklonil ku mne a spojil naše pery. Avšak všetko, čo so mnou robil, som cítila. Nielen jeho pery na mojich a jeho jazyk pomaly vnikajúci medzi moje pery, ale aj všetky zmiešané pocity vo mne. Tisícky lietajúcich motýľov, zbesilé búšenie srdca, zaseknutý dych kdesi v hrdle, no predsa sa tichý povzdych predral von, keď ma Aaron jemne zatlačil do postele a skláňal sa nado mnou. Naše pery sa od seba neodtrhli ani vtedy, keď sa jeho ruky zviezli z môjho pása cez moje boky, až na zadok.

Našla som koniec jeho trička a bezmyšlienkovite ho začala ihneď ťahať hore. V tom momente sa musel na krátku chvíľu odtiahnuť, vrátil sa perami tentokrát na môj krk, ktorý obdarovával malými bozkami. Nevinný dotyk jeho pier, no aj tak som z neho bola celá bez seba. Triasla som sa, ako veľmi som ho chcela.

A to som pár minút dozadu trvala na tom, že by som s ním nič nemala.

"Odteraz budem vždy blízko teba," šepol mi do ucha a vzápätí sa vrátil naspäť k mojim perám. Nedalo sa opísať, čo som v tejto chvíli cítila.

Rukami som prechádzala po jeho bruchu. Kým sa dotýkal mojej tváre, bola som pokojná, ale akonáhle prstami zablúdil pod jeho tričko, ktoré som mala na sebe, šalela som. Nechty som zaryla do jeho pokožky na chrbte, zatiaľ čo on mi vyhŕňal tričko až pod prsia. Vedela som, že mi ho nechcel vyzliecť, ale ja som už nechcela viac čakať. Urobila som to zaňho.

A posledná kvapka bola, keď pri pohľade na moje takmer nahé telo ťažko vydýchol.