Outlast

STRČ SI TIE NOŽNICE DO SVOJHO....

Taylor sa zobudil na polmetrové hroty nožníc pár centimetrov od neho.
Päť centimetrov bližšie a je to v riti. DOSLOVA!
Počkal ešte chvíľu, a keď sa nožnice stratili, vykukol cez dieru.
Doktor mieril priamo na miesto, kde Taylor sedel.
Rýchlo schmatol batoh a po štyroch liezol preč. Doktor nadšene vykríkol a hrotom nožníc začal škrípať po spode šachty.
,,Frasa!" dychčal Taylor. Už asi piatykrát si udrel hlavu o strop. Liezol ďalej. Modlil sa aby doktorovi prišlo do cesty nejaké podobné hovädo ako je on.
Pred Taylorom sa zjavil štvorec svetla. Rýchlo zastavil. Opatrbe vykukol zo šachty. Doktor bol pár metrov od neho. Civel na svoje nožnice škrípajúce po šachte a sadisticky sa usmiaval. Taylor sa stiahol späť. Mal nanajvýš tri minúty kým príde Doktor. Nevedel, čo má robiť.
Má utiecť, alebo zostať v šachte a skrývať sa? Keď zostane, Doktor spraví zo šachty rešeto a potom aj z Taylora. Ale ak vybehne von, čo potom? Nevie čo ho tam čaká. Čo ak sa dostane do pasce? Je po ňom.
Rozhodol sa.
Z ruksaku vybral sprej a roztrepal ho. Zložil vrchnák a pritlačil sa na stenu šachty.
,,Prosím, Bože pomôž mi."zašepkal so zatvorenými očami.
Škripot sa nebezpečne blížil. Taylor sa vyklonil a namieril. Stlačil sprej. Zasyčal a vypustil závoj čiernej tmy priamo Doktorovi do očí. Doktor zvrieskol a pustil nožnice, ktoré s cvendžaním pristáli na zemi.
Taylor sa stiahol späť a vybral sa štvornožky na miesto, kde bol predtým. Opäť ho ovládla únava, a to pred chvíľou vstal. Mobil stratil už dávno. Netušil či je deň či noc. Orientoval sa podľa toho, kedy spí. Je možné, že by ho Doktor zobudil uprostred noci? Jasné, že je. Doktor je psychoš.
Taylor asi po hodine- netušil či naozaj, počítal si to sám, vykukol von. Po Doktorovi ani stopy. Už ani tie jeho sprosté nožnice nepočul. Rozhodol sa, že vylezie.
Potichu dopadol na krvavý matrac, ktorý ležal na starej posteli pod šachtou. Opatrne vykročil vpred. Nazrel do výťahu naľavo. Opäť len sklamane pokrútil hlavou. Do výťahu potreboval kľúč a naozaj pochyboval, že mu ho Doktor prinesie.
Spozornel. Zdalo sa mu to, alebo počul nožnice? A zasa. Znova. BOŽE! Doktor je blízko. Počul jeho kroky vo vedľajšej miestnosti.
Nestratil duchaprítomnosť. Otvoril šachtu na výťahu a vyliezol hore. Teraz mu tie hodiny tréningu parkouru neprišli iba ako frajerina.
Čakal hore na kabíne výťahu a bál sa čo i len dýchať. Potichu si sadol a oprel sa o železné laná. Cez kovovú sieť na výťahu sledoval okolie. Doktors zatiaľ nevidel a už ani nepočul, zato jeho žalúdok sa mu ozýval čoraz hlasnejšie.
Vzal batoh a vybral odtiaľ nahryznuté jablko. Potichu z neho odhrýzal. Premýšľal, ako dlho asi vydrží bez jedla. Mal ešte jednu tyčinku, ale keď ju zje, skončil. Napadlo mu, že by jedol menej, ale to by pil viac vody. Vodu mal už len na tri dni. Rozhodol sa, že bude jesť iba raz za deň a piť iba dvakrát, aby trocha šetril. Pozrel na jablko. Poslednýkrát si odhryzol a odložil hi späť do batoha. Sotva zatiahol zips a zmeravel. Nestihol ani prehĺtnuť a už pred ním stál Doktor, v celej svojej polonahej kráse. Taylor sa neodvážil ani pohnúť. Ústa mal plné jablka a s vydutými lícami nepríčetne pozeral na Doktora, s čiernym pásikom na očiach. Vyzeral akoby mal škrabošku. Taylor by sa zasmial, keby sa práve necítil a taktiež aj nevyzeral ako vystrašený škrečok.
Doktor zahrešil a odišiel. Taylor by si aj vydýchol keby nezabudol dýchať.
Hore nuečo zaškrípalo a výťah sa pohol o pár centimetrov dolu. Taylor sa prebral a zhlboka sa nadýchol. Srdce mu bilo až v krku. Vzal si veci a vykukol z výťahu.
Napadlo mu, že by sa vyšplhal po lanách na ďalšie poschodie, ale nevedel v akom stave tie laná môžu byť. Vrátil sa späť do kabíny výťahu a potichu sa predieral labyrintom chodieb.