Outlast

Matiku mám rád, ale delenie neznášam

Naomi onemela. S otvorenými ústami hľadela na uplakaného Taylora. Nie... To nemôže myslieť vážne.

,,Taylor..."hlas sa jej zlomil.

Taylor zatvoril oči a hlavu si oprel o stenu za ním. Spod privretých viečok sa mu rynuli slzy. V skutočnosti mu myšlienka na to , že sa rozdelia, lámala srdce. Ale vedel, že to musí urobiť. Nechcel jej znova ublížiť.

,,Naomi..."začal roztraseným hlasom.,,M-musíme sa rozdeliť. Teraz už naozaj. To, že som bol predtým nepríčetný a zaviedol som nás do nebezpečenstva, je jedna vec. Teraz je to horšie. Tentokrát som na teba zaútočil. A ublížil som ti. Vôbec som sa neprebral z tranzu. Musela si ma skopať aby som ťa pustil. Toto nie je správne Naomi. Ty to vieš. Je to pre teba nebezpečné. JA som pre teba nebezpečný."

Naomi ho tuho objala. Začali ňou otriasať vzlyky. Nechcela, aby ju Taylor opustil. Potrebovala ho. A bola si istá, že aj on potreboval ju.

,,Taylor.."vzlykla.

,,Nie." Taylor pokrútil hlavou.,,Naomi, nie. Nič nehovor. Je to tak lepšie..."

,,Taylor dopekla ako ti mám povedať, že ťa potrebujem?!" skríkla a udrela ho do hrude.

,,Nie, Naomi. Ty si len myslíš, že ma potrebuješ. V skutočnosti to zvládneš aj sama. A ja som pre teba iba príťaž. Zbytočne ťa spomaľujem. Som tvoja brzda. Tak ako som bol brzda pre Monicu, Larryho, Denisa a Jasona. Preto ma nechali na chodbe. Lebo som bol ich kotva. A som aj tvoja kotva."

Naomi sa od neho prudko odtrhla a postavila sa. Venovala mu dlhý pohľad. Utrela si slzy a utiekla do chodby ďalej.

Taylor za ňou chcel zakričať, ale uvedomil si, že to on ju od seba odohnal. Zložil tvar do dlaní a začal ticho kliať.

Naomi nevedela, kam ide. Jednoducho prechádzala miestnosťami, ktorými sa prejsť dalo. Nohy ju niesli stále ďalej, ale v hlave sa jej dokola prehrávali Taylorove slová.

SOM PRÍŤAŽ. SOM TVOJA BRZDA. SOM TVOJA KOTVA.

Ako môže sám seba takto podceňovať?

MONICA, LARRY, DENIS A JASON MA TU NECHALI, LEBO SOM BOL ICH BRZDA.

Preto tu nechali aj mňa? Aj ja som ich brzda? Ich kotva? Obcas je ale dobré mať kotvu. Mať niekoho, kto nás udrží na zemi...

Preliezla cez úzku škáru v stene. Ocitla sa v tmavej miestnosti, kde boli stoličky poukladané v radoch. Za jej chrbtom bola stena a na nej obrovské premietacie plátno.

Pomaly prechádzala cez hľadisko. Na niektorých stoličkách boli usadené mŕtvoly. Vyzeralo to, akoby iba počas premietania zaspali.

Bola asi v polovici priestrannej uličky medzi stoličkami, keď sa priamo pred ňou zjavil lúč svetla. Hodila sa na podlahu, kde svetlo nemalo dosah.

,,...rozhovor s Dr. Rudolfom Wernickem o Projekte Walrider...."

S vytreštenými očami hľadela na oživený obraz za ňou. Komentár filmu sa absolútne nezhodoval s premietanými obrazcami. Na plátne sa striedali čudné čierno biele obrazce. Naomi mala pocit, že sa jej vrývajú do mozgu.

Rozhovor s Dr. Wernickem pokračoval a Naomi sa prinútila odlepiť od plátna a pokračovať ďalej. Mala pocit, že v tme okolo nej obrazce z filmu ožívajú.

Prešla okolo zadného radu stoličiek a vstúpila do prázdnej miestnosti. Odtiaľ sa presunula na chodbu, ktorá bola lemovaná kovovými skrinkami. Naomi spravila krok v pred a v skrinke po jej pravici čosi buchlo. Opatrne zazrela pomedzi škáry na skrinke. Skrýval sa tam nejaký muž.