Outlast

Smrť mi dýcha na krk!

Prečo ma ten chlapík udrel?

Prečo ma teraz posadil na tú divnú stoličku?

Prečo tá stolička tak strašne pripomína invalidný vozík?

Prečo ma sakra priväzuje?

ČO? Kam to ideme...???

,,No, to si si teda dala poriadnu ranu, čo? A mimochodom, si ľahšia ako vyzeráš."ozval sa ten chlapík, ktorý ju priviazal k invalidnému vozíku. Jeho hlas bol napočudovanie príjemný.

Všetko sa s ňou točilo. V hlave jej pulzovala bolesť. Všetky steny sú tak zvláštne pokrútené?

Ten zvláštny chlap ju viezol chodbami postriekanými krvou až k otvoreným dverám.

Otvorené dvere?

Naomi sa razom spamätala, keď ju ľadový vzduch prúdiaci cez dvere udrel do tváre. Lačne sa nadýchla čerstvého horského vzduchu.

,,Chcela by si ísť von?"ozval sa znova ten chlapík.,,Tak choď, utekaj! Si voľná!"

Naomi zaškrípala zubami. Tento typ sa očividne dobre zabáva. Keby mohla otočiť hlavu, tak by ho zabila pohľadom.

,,Tak čo? Nechceš ísť? Hm, tak fajn. Ideme ďalej."pokrčil plecami a otočil ju k výťahu.

To bude fungovať?

Nasadli do výťahu a týpek stlačil tlačidlo s číslom 3. Mreža sa zatvorila a týpek sa zaradil vedľa Naomi. Bohužial práve tak, že Naomi mala dokonalý výhľad na jeho nahý zadok. Rýchlo otočila hlavu na druhú stranu. Sú veci, ktoré by nemusela vidieť. Výťah sa pohol a týpek spokojne sledoval čísla ubiehajúce na hornej kontrolke. 

Naomi využila šancu a obzrela si ho z profilu.

Z hlavy mu vyrastali sivé drôty, ktoré boli po bokoch sčesané smerom dolu a na vrchu hlavy mal lesklé koliesko. Aha, takže tie drôty sú vlasy. Na nose mal nasadené okrúhle okuliare s kovovým rámom, na jednej strane zatlačené do tváre. Akože úplne do tváre. Okolo rámu sa mu uzatvárala rana a mäso sa ťahalo až hore na dioptrické sklíčka.

Na ústach mal nalepenú ostrambanú striebornú lepiacu pásku, ktorá bola prerezaná na strede, aby mohol týpek hovoriť.

Výťah zastavil a týpek sa presunul za Naomi a zatlačil na jej vozík. Viedol ju chodbami a pri tom si hmkal podivnú melódiu. Prechádzali chodbou okolo jedného blázna priviazaného k posteli, ktorý sa snažil kričať, ale jeho slová nedávali zmysel. Možno preto, že to neboli slová.

,,PŠT!"zasyčal týpek za Naomi.,,Aj tak si ten jazyk nepotreboval!"a pokračoval ďalej, do vedľajšej miestnosti a odtiaľ do ďalšej miestnosti vpravo.

Naomi sa snažila zapamätať si cestu, keby sa jej náhodou podarilo utiecť. O čom dosť pochybovala, ale malá iskrička nádeje tam stále bola.

Odbočili do tmavej miestnosti. Naomi začula kroky a zrazu sa rozsvietilo ostré svetlo, ktoré ju na chvíľu oslepilo. 

Keď sa jej zrak vyjasnil, zbadala pred sebou toho týpka v koženej zásterke. Spredu vyzeral ešte horšie ako si myslela.

,,Takže,"začal a dokonca sa na ňu aj krivo usmial.,,Ty si tá ďalšia od Otca Martina, že?"

Ďalšia?

,,Poslal ťa, aby si pomohla tomu prvému, tomu, tomu...AAAGH!"tresol do stola napravo. Zaštrngali na ňom rôzne nástroje, z ktorých Naomi mrazilo.

Ten zvláštny chlap sa párkrát zhlboka nadýchol a potom sa postavil späť pred Naomi.

,,Vieš prečo si tu?"spýtal sa, ale na odpoveď nečakal. ,,Otec Martin, ako sa ten bláznivý kresťan nazýva, si myslí, že vy mladí ľudia ho dokážete spasiť, pretože on sám to nezvládne. A teda, keďže on vás oboch kŕmi tými hlúpimi rečami o Bohu a iných sračkách, ja vás, naopak, musím napraviť. Pri tom prvom sa mi to tak celkom nepodarilo, ale ty budeš za oboch. Veď tvoja duša má určite väčšiu hodnotu ako jeho..."lačne si ju premeral.,,...nehovoriac o tele."

Naomi pregĺgla. O čom ten chlap točí? Aké kresťanské sračky, aké naprávanie? Čo?! A kto je ten ďalší? Prečo ho má ona zastúpiť?

Chlapík ďalej rozprával o tom, ako cirkev vymýva ľuďom mozgy, ale Naomi ho nevnímala. Snažila sa vyslobodiť si ruky. Kmásala sebou zo strany na stranu. Zbytočne. Bola zviazaná príliš pevne.

,,...tak teda začnime."začula a zbadala chlapíka stáť pred ňou s polmetrovými nožnicami, ktoré pred chvíľou vytiahol z pisoára.

Naomi začalo srdce biť ako opreteky.

Chytil ju za ruku a prezeral si jej prsty. S krutým úsmevom priložil nožnice k prsteníku pravej ruky.

To nie!

Naomi sa po tvári kotúľali slzy. Cítila ako sa nožnice približujú k jej prstu z oboch strán.

Zrazu zmizli.

Čože?

Cez slzy poriadne nevidela, ale rozmazane vnímala ako sa týpak tacká dookola a oháňa sa nožnicami. Zrazu sa pred ním zjavila ďalšia postava a hodila ho o stenu. Týpek sa zviezol k zemi.

Postava pristúpila k nej a kľakla si. Naomi si všimla, že nemá typické bláznovské oblečenie a na chrbte má čierny ruksak. Ten dotyčný jej začal odväzovať ruky aj nohy a čosi jej vravel. Naomi ho však nepočúvala. Zadúšala sa plačom. Zacítila cudzie ruky, ktoré ju ťahali z kresla. Ani nevedela ako, zvierala ruku svojho záchrancu a nohy ju niesli priamo za ním, vonku z krvavej miestnosti.

,,...musíme ísť o chvíľu sa preberie!"začula pekný chlapčenský hlas. Primladý na to, aby tu bol.

,,Kto si?"zamrmlala, ale neodpovedal jej. Len ju ťahal ďalej, preč od blázna s nožnicami.

,,Musíš vyskočiť, aby nás nenašiel. Do šachty nevlezie."

Bez slova vyliezla do šachty a posunula sa, aby za ňou vliezol aj ten chalan. Mala naňho toľko otázok, ale nevládala. Bolo toho na ňu priveľa.

Cítila ako ju premáha únava.

Cez privreté  viečka sa snažila zaostriť na chlapca, ktorý ju zachránil, ale nedarilo sa jej to.

,,Ďakujem."zašepkala ešte a zatvorila oči.

Hlavou padla na jeho rameno.

Taylor sa mykol. Už dlho si k sebe nikoho tak blízko nepustil. Postupne sa uvoľnil.

Prezeral si ju ako spí.

Páčila sa mu.

Dlhé hnedé vlasy mala zopnuté v strapatom chvoste. Vyzerala pokojne. Takmer anjelsky.

Taylor sa usmial. Ako môže mať také šťastie? Tak dlho dúfal, že sa nájde niekto, kto mu pomôže dostať sa preč, a zrazu sa zjaví tento anjel.

,,Ja ďakujem."zašepkal a oprel sa hlavou o jej hlavu. Spokojne zatvoril oči a zaspal.