Outlast

Sila svedomia...

Pomaly otvoril oči. Bol to preňho neuveriteľne ťažké. Akoby mal viečka z olova.

Na tvári cítil čudné pichanie.

Keď naplno otvoril oči, uvedomil si, že je to dážď. Ľadový dážď, ktorý mu bičuje tvár.

Ale...prečo to cíti tak otupene?

Rukávom si zotrel kvapky z tváre. Skríkol od bolesti. Zmätene si prehmatal tvár.

Pod prstami cítil opuch.

V ústach mal pachuť krvi.

Čo sa doriti stalo?

Opatrne sa posadil. V hlave sa mu motalo. Porozhliadol sa okolo.

Kde to kurva je?!

Prečo je taký dobitý?

Čo tu robí sám uprostred ničoho?

V noci?

V daždi?

A ako dlho tu už leží?

Vzhľadom na jeho premočené oblečenie, už poriadne dlho.

Opatrne sa postavil. V hlave mu nepríjemne pulzovalo.

,,Doriti..."zaskučal.

Dezorientovane sa rozhliadol okolo. V hustom daždi a tme takmer nič nevidel.

Oblohu preťal blesk a Jason zbadal na kopci temnú budovu. Druhý blesk osvietil sivú kamennú tabuľu s nápisom MOUNT MASSIVE ASYLUM.

,,Doboha..."rozpamätal sa.

V hlave sa mu prehrala scéna, na ktorej Naomi preletela cez sklenenú stenu a jej telo na zemi pri recepčnom pulte.

Následne sa mu vybavila scéna v aute. Nahnevaný Larry a agresívny Denis, ktorý mu vrazil päsťou a vyhodil ho z auta.

,,Kurvy..."zavzlykal Jason.

Čo teraz? Kam pôjde?

Zúfalo chcel zachrániť Naomi. A aj Taylora. Nechápal ako mohol nechať svojho najlepšieho kamoša napospas duchovi...ale ako mu mohol pomôcť?

Jason sa striasol. Zo zeme zdvihol svoj premočený batoh plný farieb a venoval ešte jeden pohľad prekliatej budove.

Posledný.

,,Prepáčte."zašepkal priškrtene smerom k budove.

Potom sa otočil a vybral sa opačným smerom, tápajúc v tme a daždi.