Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rosalin
,,Pozrime sa, kto bol v riaditeľni," od ľaknutia za sebou nechtiac tresnem dverami.
Otočím sa a pred sebou vidím stáť o niečo vyššieho blondiaka z predchádzajúcej noci.
,,Kto si a čo chceš?" prekrížim si ruky a opýtam sa ho, aj keď na jednu otázku poznám odpoveď.
Ale on to nevie, preto si musím zachovať svoj postoj. Viem iba, že je upír a volá sa Nero. Viac poznatkov o ňom nemám, ale po včerajšku viem, že je značne nebezpečný.
Stojíme ako jediní vonku na priamom slnečnom svetle. Lúče mi ani trochu neubližujú. Práve naopak sú hrejivé a príjemné, čo sa na jeseň moc nepodobá. Prečo ale lúče neubližujú jemu? Ja som z polovice človek, ale on je pravý upír tak ako to?
Teraz si ho môžem aspoň lepšie prezrieť. Jeho uniforma je zázračné čistá. Možno má na sebe oblečenú inú, ale to nie je podstatné. Jeho blonďavé vlasy, bez toho aby na nich bola rozprestretá čerstvá krv jeho obetí, mali pôvabný nádych bielej farby.
,,Som Nero a nechcem nič dôležité. Len ma zaujíma jedna maličká vec. Taká drobnosť..." naznačoval prstami.
,,Povieš mi to ešte dnes alebo to budeš naťahovať a ja zatiaľ nenápadne odídem preč?" vážne na toto nemám trpezlivosť.
,,Dobre aby bola medzi nami jasná ďalšia vec, takto sa so mnou nerozpráva," zrejme ho zaskočil môj výber slov.
To ale ešte nepočul všetko.
,,Mám lepšiu vec. Nebudeme sa rozprávať vôbec. Na takéto kokotiny nemám čas," objasním mu a vyberiem sa na odchod.
Kráčala som smerom na školský internát s rovnakou náladou s akou som odchádzala z jedálne. A to som si myslela, že sa mi zlepší. Zahundrem si nečujne popod nos.
Za seba som sa ani raz neobzrela. Hádam sa s ním už nestretnem. On je presný príklad toho čo na tomto svete najviac nenávidím. Je neovládateľné monštrum, čo sa nevie ovládať a ľudí vidí iba ako svoju korisť.
Bola som už takmer pri vstupe z vonkajšej chodby dnu, keď v tom som pocítila akoby popri mne zavial silný vánok. Moje vlasy nečakane vyleteli vysoko do vzduchu. To určite nebol vietor.
,,Au!" zasyčím od bolesti potom ako pocítim môj chrbát naraziť o studený kachličkový stĺp.
Myslím, že je to ten istý stĺp, za ktorým som sa v tú noc skrývala.
