Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Nero
Ako som kráčal po chodbe s hnedovláskou v náručí, cítil som sa veľmi zvláštne. Toľko energie v sebe som nikdy predtým nepocítil. Mal som sa od jej krku odtrhnúť skôr ako omdlela. Nie je to v podstate iba jej chyba. Hlupaňa. Ona sama si je na vine. Nemala sa mi sama navrhnúť aby som sa od nej mohol napiť. Má vôbec rozum? Čo si vtedy myslela?
Po pohľade na jej zavreté oči na mňa doľahol nepríjemný pocit. Čo ak sa nepreberie? Je dokonca studená akoby bola mŕtva, no jej hrudník sa pravidelne dvíhal. Nie žeby so sa jej naň pozeral. Iba mi naň raz padol zrak.
Zastavil som pred veľkými známi bielymi dverami a hlasno si vydýchol. Nohou som si otvoril spoločenskú miestnosť a zamieril priamo do jej izby. Tam som ju opatrne položil na posteľ a prikryl bielou perinou.
Hlavu mala položenú na mäkkom vankúši a po niekoľko minútach vyzerala, že sa jej do tváre vracia farba.
Prisunul som si k jej posteli stoličku od písacieho stolu a sadol si. Rukou som zablúdil pod perinu aby som preplietol jej prsty s tými mojimi.
Už nie je taká studená.
Pomalým ale zároveň súbežným pohybom naše spojené ruky vyberiem spod perín a prisuniem si jej hánky k mojím perám. Zavriem oči a jemne sa nimi o ne obtriem. Pri kontakte s jej hebkou pokožkou pootvorím oči a opäť na ňu zasnene hľadím. Neviem od nej odlepiť svoje oči. Nepáči sa mi kam toto smeruje. Mal by som prestať kým nebude neskoro. Čím dlhšie s ňou som tým bližšie chcem k nej byť. Je to ale dosť ťažké keďže ju vidím každý boží deň a po tej našej konverzácii na streche? Neviem jej slová dostať z hlavy.
,,Nechcem aby to vyznelo zle, ale vy predsa nemusíte prejavovať ľudské emócie. Nemusíte pociťovať smútok, žiaľ či ľútosť. Nikdy nepocítite takú psychickú bolesť ako prežívajú ľudia."
Ak je to pravda prečo ma bolí toto miesto? Voľnú ruku položím na ľavú stranu svojho hrudníku. Je to ukrutná pichľavá bolesť. Prečo toto cítim? Nemám cítiť nič. Vôbec nič.
,,Máš pravdu. Nikdy nebudem mať chápanie ľudského srdca."
Ľudského srdca? Nedokážem pochopiť ani to svoje nie to niekoho iného. Prečo sito moje teraz robí čo sa mu zachce? Prečo mi nepríjemne zviera hruď pri jedinom pohľade na ňu?
,,Emócie robia ľudí ešte viac slabších ako pôvodne sú."
,,Ľudia sú síce ľahko zraniteľní ale vôbec nie sú slabí! Naopak sú neuveriteľne silní. Keby neboli tak dávno na tomto svete nie sú."
