Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rosalin
Tak takto vyzerá epicentrum bojiska. Môj žalúdok vydával všelijaké zvuky a nemal ďaleko od toho aby sa každú chvíľu vyprázdnil.
Sybille nebola z kôpok mŕtvol ani trochu otrasená, teda aspoň tak navonok pôsobila. Netuším čo si v duchu myslí. Jej myšlienky boli, aj sú, pre mňa záhada.
Spevnila som svoj stisk okolo je pásu a oprela si hlavu o jej chrbát. Mám strach. Neviem kam smerujeme. Nechce mi nič prezradiť. Ani po toľkom čase mi neverí.
Možno by som mohla skúsiť prečítať jej myšlienky. Nemôžem zostať večne v tme.
Srší z nej sústredenosť. Blízky kontakt mi pomôže odhaliť čo si myslí, pokiaľ ma hneď nezruší a všimne si, že sa jej niekto nabúral do hlavy.
Zavriem oči a natrčím ucho.
,,Viem, že ideme rýchlo ale odstup si od seba môžeme zachovať, nemyslíš?"
,,Prepáč," povedala som rovnako rýchlo ako som sa odtiahla.
Tak to nešlo hladko ako som si myslela. Nevadí. Nemôžem to ale vzdať. Musím to skúsiť znova. A tentokrát v upírskej podobe. Kľučkujeme na kobyle zo strany na stranu, ani si toho nik nepovšimne. Bude to iba na pár sekúnd.
Modrú farbu pohltí červená a na povrch sa vyryli menšie, no stále dostatočne ostré tesáky.
Všetko sa odrazu spomalilo. Kobyla nebežala tak rýchlo. Ľudia a upíri nešvihali zbraňami či rukami tak svižne.
Konečne bola každá jedna vec jasnejšia. Dokonca i myšlienky čistokrvnej upírky.
Má strach, ale prevyšuje ho odhodlanosť a zmysel pre spravodlivosť. Emócie čítam ako z knihy, lenže slová jej myšlienok nevychádzajú na povrch. Vnímam ich ako šum. Podobný zvuk ako keď sedíte priamo pri čistom horskom potoku.
Sústredila by som sa dlhšie a v konečnom dôsledku by mi všetko padlo samé do dlane. Lenže niekto z bojiska zdrapil môj členok. Jeho stisk bol ľadový. Bez pozretia to bol jednoznačne upír.
Kopala, trhala a mykala som nohou ako len šlo, no nestačilo to. Bol ako z kameňa. Možno to súviselo aj z jeho schopnosťou. Nevyzeral totiž obyčajne. Pokožka mala nádych cementového prachu rovnako aj jeho oči. Chýbali mu zvyšné končatiny. Zostala mu iba ruka, ktorou zvieral moju nohu.
Spomaľoval nás ale Sybille mu nevenovala ani zazretie jedným okom. Cez spodok jeho tela mu trčal strieborný meč, Podobal sa zväčšenú dýku, ktoré sa používajú na usmrtenie druhej triedy a vtedy mi to konečne došlo.
Keďže sa nachádzame v časti, kde na jeho telo, nedočiahnu slnečné lúče, jeho koniec sa o niekoľko minúť vzdialil. Menil sa na popol, umieral a Sybille to vedela.
Kobylu nasmerovala na slnečnú časť bojiska a upír sa začal obracať v bolestiach až nakoniec bol donútený pustiť sa ma. Prsty sa mu zosypali hneď po krátkom kontakte so slnečným svetlom. Na Sybille ani mňa nemalo žiadny efekt.
